Jurgova Hana

Predlohu tejto inšpiratívnej inscenácie študentov Činohernej a bábkarskej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave našla autorka Hana Naglik v literárnom odkaze významného predstaviteľa medzivojnovej prózy na Slovensku, Ivana Horvátha (1904 – 1960).

Spisovateľ svojím nie veľmi rozsiahlym dielom nadväzoval na moderné dobové literárne prúdy a smerovania. Aj vďaka svojej právnickej a notárskej praxi dôverne poznal svet obyčajných ľudí mestského i dedinského prostredia, o ktorých písal. Viac ako sociálne zázemie ho zaujímali ich medziľudské vzťahy, emocionalita, ba až pudovosť. Jeho pozorovania sú plné zmyslovej zaujatosti, podobenstiev i snivosti. Aj preto odborná kritika v Horváthových dielach vyzdvihuje jeho väzby na impresionizmus i expresionizmus, poetizmus, ba nezriedka aj na surrealizmus a dadaizmus.

Príbeh Jurgovej Hany pochádza z Horváthovej prózy Dve ženy Petra Jurgu. Kompozíciou autor predznačil zobrazenie osudu človeka prostriedkami súčasného divadla. Režisérka Alena Lelková vytvára inscenáciu ako skladačku expresívnych výstupov protagonistov, ktorých život podľahol vzťahovým stereotypom. Sleduje, ako citový vzťah oddanej ženy a poživačného dominujúceho muža postupne degraduje na hrubú sexualitu. Súčasne skúma, ako sa s citovým životom rodičov vyrovnávajú ich deti. Jurgova Hana je dcéra, ale aj matka podobného osudu, ktorý nie je možné zmeniť.

Sila inscenácie spočíva v presvedčivom herectve, ktorého účinok podčiarkuje minimalistická scénografia a jemne dobové kostýmy. Scény vyhrotenej emocionality a expresivity vzájomných fyzických kontaktov sa prelínajú s poetizujúcimi pasážami pokusov o úprimný cit, ale aj s melanchóliou a rezignáciou. Režisérka a herci vytvorili dielo, ktoré cez zdanlivo dobový žánrový obrázok zo slovenskej dediny prvej polovice 20. storočia hovorí aj o našom súčasníkovi. Materiálna  i mravná chudoba, túžba mladých ľudí po lepšom živote kdesi v zahraničí, tradičné opilstvo, večné kšeftovanie, hrubé spôsoby a citová vyprahnutosť a napokon pudové riešenie konfliktov. Pozostatky tohto dedičstva minulosti by sme možno našli aj dnes.

Oleg Dlouhý