Kráľovná zákuskov

Téma domáceho násilia a týrania maloletého dieťaťa je dostatočne šokujúcim materiálom, no nevymyká sa z tvorby súboru Bélu Pintéra. Jeho doteraz najznámejšia inscenácia, maďarskou kritikou ocenená ako najlepšia inscenácia sezóny a hosťujúca na mnohých festivaloch, je Sedliacka opera – súčasná opera inšpirovaná každodenným príbehom a tragikou ľudových balád na tému incestu v manželstve bratanca a sesternice, utajovaného rodičovstva a vraždy novorodenca. Dá sa povedať, že vo všetkých svojich doterajších projektoch Pintér a jeho tím skúmajú maďarské kultúrne dedičstvo. Dedičstvo bohaté na ľudové tradície, ktoré modifikujú, narúšajú, opravujú a odklínajú a pritom kladú otázky na tému identity a národnej príslušnosti v dnešnej Európe.

Béla Pintér je výraznou osobnosťou súčasného maďarského divadla. Začínal ako tanečník a herec v mnohých experimentálnych produkciách 80. a 90. rokov. Tento vyhranený nezávislý umelec vo svojich inscenáciách spája ľudovú tradíciu (hudba, tanec, legendy, mýty, rozprávky) s tým, čo nazývame postmoderné divadlo. Pintér reflektuje maďarské dejiny a spoločensko-politickú realitu dneška inak, ale rovnako odvážne a trefne ako napríklad Arpád Schilling v divadle Krétakör. Čaruje v insitnom svete rituálneho divadla a zároveň ho ironizuje prostredníctvom seba samého (Kráľovná zákuskov sa hrá v kruhu a Pintér ako Kentaur tento kruh príznačne mysticky otáča). Vychádza z tradície, ktorú oslavuje i popiera (maďarská ľudová hudba a hra na tradičnej citere je tu ako niečo nostalgicky krásne, ale zároveň odpudzujúco skostnatené, otravné a úzkostné). Mimochodom, hudbou Pintér vždy triafa do čierneho – či už ju používa na vyostrenie svojej irónie, alebo zjemnenie krutých a hrôzostrašných situácií. V Pintérovom divadle, ktoré pôsobí ako ušpinený a otrhaný obrázok z nejakej diery na konci sveta a z minulosti, na ktorú by sme radšej zabudli, nič nie je náhodné. Každý pohľad herca, slovo, gesto, zvuk, melódia, vizuálny motív a aj ten najnenápadnejší detail kostýmu či scény stimulujú asociatívnu hru významov. Klasická naratívna forma a divadelná ilúzia kolidujú s fragmentmi každodennosti, gýč a štylizácia splývajú s autentickým umením a spolu tvoria surreálny svet pulzujúci na hrane sna a banality.

Romana Maliti

Postavy Kráľovnej zákuskov, ich vzťahy, atmosféra príbehu – to všetko je nám známe. Do tmy začínajúceho predstavenia zaznie v prvej replike orwellovský rok 1984, symbol generácie postáv. To aby sme sa spoznali. Aj skoršie diela Pintéra vznikali z banalít, z vopred pripravených prvkov, kultúrnych a hlavne subkultúrnych nánosov. V jeho dielach sú nahromadené zvláštne farebné úlomky. Zjednocujú i rozlišujú ich dve veci. Na jednej strane akým spôsobom pozoruje a znázorňuje svoje príbehy: lom svetla, podhľad cez karnevalový smiech na tento domác- ky svet. Na strane druhej je to javisková reč, ktorou v jednej osobe autor-režisér-herec vytvoril vzdialenosť medzi vyrozprávaným príbehom a spôsobom rozprávania medzi – čo a ako.

Tamás Koltai, Élet és Irodalom, 2004

Kráľovná zákuskov je Pintérova najtemnejšia hra, alebo ak nie najtemnejšia, tak určite najdramatickejšie podaná a poskytuje najmenej možností na smiech. I keď sa ho nevzdáva úplne – divák ho (počuteľne) od neho očakáva. Podozrievam jeho obecenstvo, že vopred ráta  s tým, že na jeho predstaveniach sa môže či má smiať. Nuž a veru sa aj smeje, i keď v tomto prípade má k tomu podstatne menej dôvodov ako kedykoľvek doteraz. V dialógoch je humoru dosť, ale svet vôkol je pošmúrny. Tento svet už nevnímame – ani autor – ako žartovný v porovnaní so svetom v inscenáciách Parasztopera (Sedliacka opera) alebo v Gyévuska (Dévuška). Nad priamou krutosťou Kráľovnej zákuskov sa nedá bezstarostne rehotať. Je pravda, že ani doteraz pintérov- ský smiech nebol bez mráčika, vždy sa doň primiešalo čosi mrazivé. Tentoraz však pred nami stojí od hlavy až po päty dramatický Béla Pintér. Opäť sa nachádzame v realite, tak ako pred „hudobnou érou“ jeho tvorby.

Andrea Tompa, Színház, 2004