Dr. Gustáv Husák (Väzeň prezidentov – prezident väzňov)

Slovenské divadlá za ostatné dva roky inscenovali hry, ktoré sa umeleckou formou podujali rekonštruovať životné osudy ľudí, ktorí významne zasiahli do dejín Slovenska v 20. storočí. Po hrách o Milanovi Hodžovi (v Slovenskom komornom divadle v Martine) a Jozefovi Tisovi v bratislavskej Aréne toto divadlo uviedlo aj hru o Gustávovi Husákovi, čo signalizuje sympatickú snahu vedenia divadla dostať citlivé a vášnivo diskutované javy z moderných slovenských dejín v umeleckej forme na javisko. Zatiaľ čo osobnosti M. Hodžu alebo J. Tisa už viac „patria histórii“ a vytvárajú sa okolo nich heroizujúce či démonizujúce mýty, postavu Gustáva Husáka mytologizácia asi ešte iba čaká. Väčšina dospelého obyvateľstva Slovenska tohto dvadsať rokov najsilnejšieho muža štátu (prvý tajomník Komunistickej strany a prezident Československej socialistickej federatívnej republiky v rokoch 1975 – 1989) zatiaľ vníma najmä cez prizmu vlastnej skúsenosti a osobných poznatkov. Preto jeho zobrazenie prostredníctvom divadelnej hry je zvlášť náročné a jej tvorcovia musia rátať s najrôznejšími reakciami, ktoré sa zďaleka netýkajú len profesionálnej umeleckej stránky diela, ale aj – a predovšetkým! – jeho historickej pravdivosti. Tá spravidla vyvoláva protichodné odozvy i diametrálne odlišné hodnotenia. Každý tvorca slovesného diela s historickou problematikou sa vždy stretáva so známou goetheovskou dilemou „Dichtung und Wahrheit“ (báseň a pravda)... Pravdaže, stanoviť pomyselnú hranicu medzi „básňou a pravdou“ je vždy veľmi ťažké, ak nie nemožné. Citlivosť na stvárnenie historickej témy rastie priamoúmerne s jej približovaním sa súčasnosti. Azda to spôsobila skutočnosť, že v 20. storočí bola aj slovenská spoločnosť výrazne poznamenaná dvoma ničivými svetovými vojnami a dvoma krutými totalitnými politickými režimami, ktoré majú ešte svojich živých súčasníkov. Tí neraz sami seba považujú za jediných dôveryhodných svedkov i pamätníkov...

... Dej sa začína v období druhej svetovej vojny, kedy sa G. Husák postupne dostáva do „veľkej politiky“. Gustáv Husák patril ku skupine slovenských komunistov, ktorých dal už koncom leta 1941  internovať minister vnútra Alexander Mach a následne ich poslal na „exkurziu“ na okupované územie Ukrajiny, kde účastníci tejto akcie mali vidieť skutočný obraz materiálnej i kultúrnej biedy a zaostalosti v Sovietskom zväze, čo ich malo vyliečiť z prosovietskych sympatií a z komunistických ilúzií. ... Druhá časť hry je psychologicky hlbšie prepracovaná a podáva verný historický i ľudský obraz „väzňa prezidentov a prezidenta väzňov“. V. Klimáček na pozadí Husákových politických osudov po roku 1968 naznačil tragickú logiku tzv. politiky menšieho zla, ktorá vždy privedie svojich nositeľov do bahna kolaborácie, morálneho politického i osobného marazmu. V moderných dejinách Slovenska sa na príklade J. Tisa i G. Husáka veľmi jasne ukázalo, že ovládajúca veľmoc (najprv Hitlerovo Nemecko a potom Brežnevov Sovietsky zväz) si pre svoje ciele v satelitných krajinách nevyberá vždy otvorených radikálnych kolaborantov, ale osoby, ktoré majú v danom čase istú dôveru i popularitu v spoločnosti, hľadajúcej ochranu i záchranu pred diktátorskou veľmocou či pred okupantom. V tom bola aj politická a osobná tragédia oboch slovenských politikov. Hra V. Klimáčka je zaujímavým a pozitívnym príspevkom k tak veľmi potrebnej kritickej sebareflexii moderných dejín Slovenska.

Ivan Kamenec, historik, časopis kød č. 1

„Súčasný počin režiséra Čiváka nie je typicky klimáčkovský, nie je to divadelný komiks, groteska ani politický kabaret. Je to pokus o seriózny dejepisný portrét, ktorý nám v priebehu sto minút ukáže Husákov osud, ktorý sa 15 rokov po jeho smrti pomaly presúva do roviny bájí a mýtov. ... Emil Horváth v závere inscenácie vytvoril pomerne autentický portrét osamelého a zlomeného muža, ktorý už aj sám sebe dokáže priznať, že stráca akúkoľvek rolu v súkolí dejín. Inak ale tento divadelný Husák bohužiaľ zostáva len akousi voskovou figurínou z múzea revolučných tradícií.“

Zuzana Uličianska, Respekt 44, 2006