Don Karlos

Nicolasa Stemanna, režiséra mladšej generácie, vyniesla inscenácia Hamleta v Schauspiel Hannover v roku 2002 medzi režisérske špičky nemeckého divadla. Jeho Don Karlos v slávnom berlínskom Deutsches Theater patrí k najpozoruhodnejším scénickým dielam uplynulej sezóny v Nemecku.

Stemann je z tých režisérov, ktorí z klasického dramatického textu vedia vyťažiť to, čo je v ňom aktuálne, ale zachovávajú pritom rešpekt k napísanému. V Nemecku vzniká ročne mnoho inscenácií klasiky, ale len niektoré z nich komunikujú s divákom o svete, v ktorom žije. Inscenácia Don Carlos je toho dôkazom – žiaden pátos a prehnaná úcta ku klasikovi, ale napriek tomu stále v duchu Schillera. Najmä pokiaľ ide o tému slobody a morálky človeka a toho, čo mu priniesla racionalistická osvietenská tradícia. Veď napokon aj naša doba nesie v sebe stroskotanie ideálov slobody, rovnosti a bratstva, z ktorého  bol sklamaný už samotný Schiller. Avšak on ešte v ideály humanizmu a slobody myslenia veril. Čo zostalo z týchto ideálov nám?

Na obrovskej točni osvetlenej množstvom silných reflektorov sa znova odohráva mocenská dráma španielskeho kráľovského dvora. Ale jej protagonisti sú našimi súčasníkmi. Oblečení v oblekoch, košeliach, rifliach, tričkách nám tu ukazujú rôzne typy správania sa ľudí, ktorých najmocnejším hnacím motorom je túžba po moci a ovládaní. Či je to oslobodenie Flanderska alebo zachovanie jeho podriadenosti, či získanie ženy alebo jej pokorenie. „Dostať, čo mi patrí“ je pravidlom hry. Kým u Schillera ešte badáme isté pochopenie pre svoje postavy, vidíme, ako sa pokúša vysvetliť a možno ospravedlniť ich konanie, u Stemanna už toto porozumenie alebo súcit neexistuje. Stemann sám je pozorovateľ. A robí ho aj z diváka. Tak, ako sme zvyknutí z každodenného života. Sme však nielen pozorovateľmi, ale aj pozorovanými. Lebo jedno bez druhého neexistuje. A tak na scéne nedominuje len veľká točňa, ale aj premyslený systém skrytých kamier a projekcií. Po tom, čo kráľ dá v závere zavraždiť Markíza Posu, jediného obhajcu ľudu a ideálu slobody, obsadí divadlo „anonymný dav“ práve prostredníctvom projekcie. Stemann si tu dovolil vtip, nechal na projekcii vyhodiť do vzduchu obrovský svetelný nápis „Verweile doch“ – reálnu súčasť priestranstva pred hlavným vchodom do Deutsches Theater, ktorý je citátom z Goetheho Fausta. Schiller napriek svojmu sklamaniu z vývoja po Francúzskej revolúcii ešte veril v ideál humanizmu, ktorej sprostredkovateľom je postava Markíza Posu. V našej dobe už táto viera možná nie je. Nám ostal len chaos, v ktorom, paradoxne, platia tvrdé pravidlá hry. Postavy a my spolu s nimi sa už nemôžeme utiekať k ideálu slobody myslenia. A na konci ostávajú len obete vlastných intríg bez záchranného kolesa ideálov. Mať ideály v chladnom svete politiky sa nevypláca... Postava Dona Carlosa je akýmsi prázdnym miestom v hre, pretože jediný nezodpovedá jej pravidlám. Aj jeho výzor sa vymyká ostatným – oblečený do rozgajdaných teplákov s barokovým golierom na krku a rozstrapatenými vlasmi. To zvýrazňuje jeho inakosť – detinskosť a naivnú emocionálnu otvorenosť. Ukazovať emócie sa nevypláca...  A kto je v dnešnej dobe tou Veľkou Inkvizíciou, ktorá dozerá a trestá?

Nechajte sa prekvapiť.

Martina Vannayová

„Text bol zmenený tak, že nikto už nie je sám, zdá sa, že každý pozoruje každého.“

 nachtkritik.de

„Keby Schiller napísal svoju hru v dnešnej dobe, napísal by ju tak, ako ju inscenoval Nicolas Stemann.“

Berliner Zeitung