Z druhej strany

O samote sa dá hovoriť žalostne, ale i s nadhľadom. Svojím spontánnym humorom, ktorý akoby práve vznikal počas diania na scéne, to dokazuje inscenácia Z druhej strany. Nekonečné debaty o banalitách, nikam nevedúce úvahy, seriózne riešenia každodenných situácií, ale aj prelomové momenty, nečakane vyrieknuté pravdy a celé roky dusené názory, to všetko v prirodzenom prejave hercov Záhrebského divadla mladých.

Divadelné dianie je v posledných rokoch výrazne ovplyvňované dokumentárnou drámou a divadlom. Spočiatku išlo o trend, ktorý sa spájal výlučne s alternatívnymi scénami, marginalizovanými skupinami, tabuizovanými a čiernymi témami. Bobo Jelčić a Nataša Rajković posúvajú tento žáner ďalej spoločnou prácou od roku 1997 na projektoch, v ktorých hľadajú súčasnú alternatívu ku klasickým a konceptuálnym formám divadla (napr. Pozorovania, Spomaľovania, Pochybný príbeh). Na inscenácii Z druhej strany je viditeľná práca s metódou, ktorá suverénne unesie takmer stratené hranice medzi realitou a divadlom. Takéto scénické dielo vzniká bez predlohy či vopred napísaného scenára, je tvorené kolektívnou hereckou improvizáciou a podkuté výstupmi poctivého skúmania psychológie a správania sa súčasného človeka. Výsledkom je plnokrvná a emocionálne silná štúdia samoty ľudí žijúcich v malých bytoch istého nájomného domu. Imaginácia, sebakontrola a zmysel pre hravosť vytvárajú nezvyčajné momenty a originálny scénický výsledok.

Z druhej strany je príbehom staršej ženy, ktorá nenachádza nový impulz a energiu do života, jej syna, ktorý je už akosi pridlho pri matke, ráznej, no miestami roztržitej kamarátky a tak trochu pribrzdeného suseda. Kombinácia postáv je modelovým východiskom pre celý rad predpokladaných a nepredpokladateľných situácií. Každá z týchto postáv má vlastné príbehy, ktoré chce a musí vyrozprávať. Samota v kombinácii so sebeckosťou charakterizuje ich smiešne snaženia vydobyť si svoje miesto v strede malého priestoru. Vyjavujú svoje povrchné vzťahy, ale tiež skryté vzájomné emócie a myšlienky. Aj keď dokumentárnosť prináša istú dávku surového materiálu, prístup Jelčića a Rajkovićovej rafinovane a nenásilne spája naturalistické elementy so surreálnosťou. Vnútorný svet postáv je zobrazený plasticky a nič v ňom nie je nemožné. Ale aj napriek tomu, že títo ľudia otvoria svoje srdcia a rozprávajú bez zábran o svojich skutočných pocitoch – nikdy sa nebudú cítiť lepšie, ich životy sa nezmenia, ostanú stále tými istými obyvateľmi malých bytov, s tými istými problémami. Pretože zmena je dobrá, ale na druhej strane...

Romana Maliti