o inscenácii
Ako čítať knihu tela, ktorú ponúkajú Slovák Jozef Fruček a Grékyňa Linda Kapetanea? Sám názov ich tanečnej skupiny to naznačuje. Treba ju čítať s pohľadom upreným ku koreňom. Tanečníci však majú korene vzdušné, preto pohľad čitateľa nesmie byť meravý, ale skákajúci a vznášajúci sa. Aj titul ich tanečnej inscenácie nám veľa napovie. Zdôrazňujú sa tu rovnaké opakované hlásky, zvukové mäso, fyzické tkanivo, do ktorého obliekame naše ľudské pojmy a vnemy. Obnažené hlásky sú koreňmi neskorších pojmov, ktoré sa z nich vyvinú, a ich jemnými, citlivými odlišnosťami.
Jozef a Linda zostupujú ku koreňom aj svojím námetom. Vo svojom príbehu si hovoria Hektor a Andromaché, ale vo svojej osamelosti na scéne by pokojne mohli byť aj Deukaliónom a Pyrrhou po katastrofe, v ktorej zahynulo ľudstvo, a hovoriť ako Ovídius v Metamorfózach: „Sestra a manželka, jediná žena, čo prežila skazu, na celej zemi iba my dvaja sme ľudstvom.“ Jozef a Linda zostupujú k našim spoločným európskym archetypom, k antickým mýtom. Ak je tanec ako umelecký žáner všeobecne archeológiou tela, tak pre túto inscenáciu to platí absolútne. Zostupujú do hĺbok svojich moderných tiel, kultivovaných súčasnými tanečnými technikami a aktuálnymi postupmi bojových umení, aby overili, čo z archaických archetypov muža a ženy – bojovníka a potenciálneho mŕtveho hrdinu a ženy/ matky a potenciálnej vdovy a otrokyne, prežíva.
V moderných telách prežíva toho archaického stále dosť. Prežíva žena, ktorá chodí v stopách svojho muža; obaja tanečníci zanechávajú na podlahe stopy svojich zafarbených chodidiel, svojich telesných vzdušných koreňov. Za touto odvekou stabilitou úloh však zúri neľútostný boj, ktorým sa Muž a Žena, Hrdina a Vdova zo všetkých síl prebíjajú rovnako k sebe ako od seba. Ich palice na seba tvrdo narážajú ako nezvratné argumenty, obaja majú pevné lýtka horských národov. Prebíjajú sa aj k novému výkladu antiky, veľmi hmotnému a drsnému, či zvierajú palice alebo hľadajú možnosti, ako inak na seba siahnuť, či Andromaché miesi cesto alebo visí v levitujúcom tanci smrti z Hektorovho tela. A s nimi sa prebíjajú bojové perkusie v originálnej kompozícii gréckeho skladateľa Dimitrisa Dessilasa. Podobne ako to robí moderná literatúra, zanechávajú choreografovia nielen nevyhnutne tragický pocit života za rozpadajúcim sa osudom Andromaché, ale aj pocit existenciálnej prázdnoty za hrdinstvom Hektora.
Takže, čítajte ten tanečný text, láskaví pozorní čitatelia, tak, ako ste čítali román Jamesa Joycea Odyseus. Že ste nikdy nemali trpezlivosť ho dočítať? To je ale váš problém.
Nina Vangeli
info
koncept, choreografia, účinkovanie: Jozef Fruček, Linda Kapetanea
hudba: Dimitris Dessilas, Ivan Acher
zvuk: Agis Gyftopoulos
scéna: Dimitris Nasiakos
dramaturgia: Martha Frintzila
kostýmy: Natasha Dimitriou
svetlá: Dimitris Nasiakos
režisér
Jozef Fruček (1975) Absolvoval štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Praktikuje čínske bojové umenia Tai chi chuan a San feng. Je autorom mnohých choreografií, ako tanečný pedagóg a choreograf spolupracuje s viacerými inštitúciami v Bratislave, Prahe, Salzburgu, v Budapešti a v Bruseli. Pôsobil v niekoľkých európskych tanečných súboroch, z nich najvýznamnejší je flámsky súbor Ultima Vez Wima Vandekeybusa (2002-2005), s ktorým rovnako ako Linda Kapetanea účinkoval v projektoch Blush, Sonic Boom, Pure a Blush Movie.
Linda Kapetanea (1973) Vyštudovala na aténskej Štátnej tanečnej škole a v tanečnom vzdelaní pokračovala aj v rámci svojho štipendia v New Yorku na Merce Cunningham Movement Research a Dance Space. Po absolutóriu spolupracovala s niekoľkými tanečnými súbormi v Grécku – Sine qua non a Horeftes. So švédskou choreografkou Irene Hultman vytvorila dielo Fire and Ice (1998). V r. 2002 bola Ministerstvom kultúry Grécka ocenená ako najlepšia tanečníčka sezóny. V rokoch 2002-2005 účinkovala so súborom Ultima Vez v projektoch Blush, Sonic Boom, Pure a Blush Movie.
Obaja tanečníci sa v súčasnosti objavujú na európskych tanečných festivaloch po boku hviezd ako Pina Bausch a Sasha Walz a vedú tanečné workshopy. Spolupracujú s pražským profesionálnym tanečným súborom DOT 504, v ktorom vytvorili inscenáciu Holdin’ Fast inšpirovanú textom Milana Kunderu. Inscenáciu Náhle spŕšky ticha naštudovali na pôde vlastného súboru RootlessRoot Company, hudbu k predstaveniu vytvoril s použitím kovových vojnových nástrojov z rôznych častí sveta (bubny, gongy, činely, kombá, xylofóny) jeden z najlepších bubeníkov na svete Dimitris Desilas.