Prípad Danton

Teatr Polski vo Vroclavi, Poľsko, 2008
Autor: Stanisława Przybyszewska
Réžia: Jan Klata

o inscenácii

Francúzska revolúcia na post-punkový spôsob. Klata robí v dobrom zmysle politické divadlo – žiadne poučovanie, žiadne plagátové vyhlásenia. Jeho divadlo je totiž hrou, ktorá sa na nič netvári a azda práve preto sa dotýka podstaty. Pravidlo, že revolúcia požiera svoje deti, pozná hádam už každý školák. Mechanizmus moci je prostý a neomylný: buď si s nami, alebo proti nám. Robespierre, Danton a Marat, pravdepodobne najslávnejšie postavy Francúzskej revolúcie, u Klatu vystupujú ako karikovaní kvázihrdinovia, ktorých šaty a parochne sa už dávno opotrebovali. Rovnako ako ich idey, hoci ich hlásajú ešte aj odseknutými hlavami. Vtipná a trefná metafora pre súčasný pohľad na osvietenské uctievanie rozumu.

Klata má mimoriadny cit pre striedanie vážneho a groteskného. Mieša priam psychologickú činohru s popovo neviazanou klipovou paródiou, keď necháva Robespierra hrať marseillaisu motorovou pílou. Danton a Robespierre sa hrajú s detskými tankami a do toho znie rocková Children of the Revolution od T. Rex. Sloboda, rovnosť, bratstvo – pekné ideály, ktoré stroskotali v momente svojho vzniku, ale ich trosky sa dejinami valia dodnes. Ale čo je potom pokrok? Klata nehľadá odpoveď, ktorú nemožno nájsť. Dejiny, či skôr umením interpretovaný obraz dejín relativizuje svojím povestným „anarchistickým“ prístupom. Nie je však naivným antiglobalizátorom so šatkou na ústach a s molotovovým koktailom v ruke, ale ostrovtipným umelcom uvažujúcim v súvislostiach histórie, umenia, popkultúry, politiky. Na Klatovej inscenácii je však zaujímavá ešte jedna vec: postmoderná interpretácia Przybyszewskej textu, ktorý ďaleko prekračuje historické fakty, zbavuje Robespierra nálepky krvavého kata a nesie sa v duchu utopickej adorácie modernistických ideálov. Klatov komentár totiž skôr siaha k Heinerovi Müllerovi, parafrázujúc vetu z hry Poverenie: Smrť je maskou revolúcie, revolúcia je maskou smrti.

Hru Prípad Danton napísala poľská dramatička Stanisława Przybyszewska v roku 1929. Táto zvláštna postava poľskej dramatickej literatúry bola posadnutá Francúzskou revolúciou a postavou Robespierra. Začiatkom 80. rokov podľa tejto hry nakrútil Andrzej Wajda slávny film Danton. Klatova nanajvýš súčasná interpretácia Przybyszewskej hry bola nedávno ocenená najvyššími cenami za réžiu, scénografiu a herecké výkony na národných festivaloch v Opole  a Kaliszi. Klata sa podľa divadelného kritika Lukasza Drewniaka „najprv prizerá mechanizmom demokracie a tyranie. Vtipne ilustruje tézu o tom, že revolúcia požiera svoje deti. Odkrýva roh koberca, pod ktorým zápasia buldogy. Pritom sa však nepúšťa do mýtov na tému revolúcie. Jednoducho zobrazuje revolúciu na konci. V okamihu predposlednej a poslednej krízy.“ A táto posledná (?) kríza sa odohráva medzi kartónovými škatuľami a plechovými búdami, kdesi vo virtuálnom území nikoho.

Martina Vannayová

info

text, réžia, sample, mentálne skreče: Jan Klata
text, dramaturgia: Sebastian Majewski
scéna: Mirek Kaczmarek
choreografia:: Maćko Prusak
svetlo: Justyna Łagowska
koordinátor projektu: Hanna Franowska
osoby a obsadenie: Eleonore (Marianna): Kinga Preis; Louise Danton: Anna Ilczuk; Lucile Desmoulins: Katarzyna Strączek; Robespierre: Marcin Czarnik; Danton: Wiesław Cichy; Saint-Just: Wojciech Ziemiański; Desmoulins: Bartosz Porczyk; Delacroix: Andrzej Wilk; Westermann: Tadeusz Szymków; Philippeaux: Edwin Petrykat; Fouquier: Zdzisław Kużniar (Marian Czerski); Billaud: Mirosław Haniszewski; Legendre: Rafał Kronenberger; Fouché: Michał Opaliński; anglický agent: Michał Mrozek

režisér

Jan Klata (1973) Rebel a provokatér Klata je jedným z najvýznamnejších poľských režisérov posledných rokov a priekopníkom tzv. politického divadla v Poľsku. Aj preto mu časopis Polityka udelil cenu Polityka Passport v oblasti divadla. Popri štúdiu réžie na Divadelnej univerzite vo Varšave a neskôr na Štátnej vysokej divadelnej škole v Krakove pracoval ako asistent Jerzyho Grzegorzewského , Jerzyho Jarockého a Krystiana Lupu . Klatovou prvou samostatnou réžiou bol Gogoľov Revízor v Divadle J. Szaniawskeho vo Walbrzychu v r. 2003.

Najvýznamnejšie inscenácie: Pivnice Vatikánu podľa André Gide’a – Teatr Współczesny vo Vroclavi; H. podľa Hamleta Williama Shakespeara – Teatr Wybrzeże v Gdańsku; Fizdejkova dcéra podľa hry Janulka, Fizdejkova dcéra S. I. Witkaceho v divadle J. Szaniawskiego vo Wałbrzychu; Mechanický pomaranč podľa románu Anthony Burgessa, Teatr Współczesny vo Vroclavi v spolupráci s vroclavským divadlom Teatr Pantomimy; Transfer! (inscenácia o vysídľovaní Poliakov a Nemcov z ich domovov po 2. svetovej vojne, ktorá sa stretla s mimoriadnym úspechom divákov na Divadelnej Nitre 2007).