Láskavé bohyne

Francúzsky napísaný román Američana Jonathana Littella Láskavé bohyne – fiktívne memoáre vzdelaného a kultivovaného dôstojníka SS – je nielen strhujúcou knihou, ale aj kultúrnou udalosťou literárnej Európy posledných rokov. Jej autor si po rokoch strávených prácou pre rôzne medzinárodné humanitárne organizácie položil otázku, ako by sa so svojím vzdelaním a postojmi zachoval počas hospodárskej krízy v Nemecku. Napísal veľkolepú temnú fresku o právnikovi, ktorý sa drobnými kompromismi so svedomím stane prevodovým  kolieskom v súkolesí masového zabíjania. Rozprávanie presvedčeného nacistu Maximiliána Aueho nás sprevádza rôznymi „kulisami“ druhej svetovej vojny. Hlavný hrdina Aue sa k otázkam svedomia stavia skôr cynicky; páchané zločiny „logicky“ vysvetľuje vlastnou skonštruovanou argumentáciou. Vraj: Ako a prečo funguje malé koliesko v obludnej mašinérii smrti. Ako sa administratívna sila podieľa na likvidácii židovského obyvateľstva a nežiaducich živlov. Zažije holokaust od jeho začiatkov až po plynové komory.

Pre suchopárnosť literárneho štýlu slovenskí inscenátori nachádzajú priliehavé tempo v rozprávaní príbehu, vo vytváraní jeho divadelnej atmosféry. Cítiť v ňom nielen rozprávačský od- stup, ale aj hnus a odpor. Pod zdanlivo nevzrušivou hladinou cítime vír páchnuceho freudovského bahna. Fakty a dokumentárny štýl sa strieda s až mystickou hmlou ľudských nutkaní páchať zverstvá.

Inscenácia jemných poltónov paradoxne rozpráva o najkrutejšom vyčíňaní  v  dejinách  sveta.  Špičkové  herecké  výkony a vhodne vodiaca režijná ruka vytvorili inscenáciu s katarziou priam antických rozmerov. Obraz historického krvavého kúpeľa sa mení na polemiku o dobre a zle v človeku. Hudobná priliehavosť atmosféry aj pocitu. Silné javiskové obrazy a vnútorne nezjednodušené postavy, morálne rozlúsknutie – to všetko čaká na vnímavého diváka. Civilnosť v celkovom zafarbení výsledného javiskového tvaru. Realita aj sen, prísnosť faktov a strohosť komentovania, poézia v kombinácii so zverstvami v ľudských rozhodnutiach, činoch, správaní... Príbehové zvraty a absencia jednoznačného morálneho ponaučenia. Zločiny a tresty v optike nevšedne zložitého príbehu intelektuála. Príbeh obyčajného človeka, ktorý sa ocitol vo vleku doby? Alebo presný záznam sexuálne odlišného a morálne vyšinutého človeka, ktorý koná „len“ s vedomím historickej nevyhnutnosti? Alebo sugestívny obraz dejinných udalostí? V každom prípade otázky, ktoré súčasné divadlo má právo, ba priam povinnosť klásť!

Svetozár Sprušanský

 „Jonathan Littell nenapísal Goncourtovou cenou ocenený intímny denník masového vraha z druhej svetovej vojny podľa dejepisu. Ako pracovník humanitných organizácií mal možnosť vidieť, čo sa aj v dnešných časoch deje v Čečensku, Afganistane či Kongu. (…) Jeho román nekladie otázku, ako sa mohol zvlčiť národ Goetheho, ale za akých okolností začne v mene pomýleného cieľa vraždiť ktokoľvek z nás. (…) Pri podobne krutom diele záleží na každom geste, režisér sa našťastie mohol spoľahnúť na špičkový súbor.“

Zuzana Uličianska, SME.sk

 „Krutou pointou je však samotný príbeh – Aue ho končí slovami, že to, čo je schopný spáchať on, sme schopní spáchať aj my. (…) Inscenácia je v prvom rade divadelným koncertom, v ktorom tvorcovia aj herci už pri jej vzniku zaujali rozhodujúci postoj k téme. Dôsledne profesionálnym prístupom vytvorili varovanie. Nie iba tým, čím katarznému rozuzleniu napomohol autor predlohy: jednotlivé postavy postupne – ako trest za svoje činy – zošalievajú.”

Dagmar Inštitorisová, kultura.pravda.sk