o inscenácii
Produkcie divadla SkRAT patria v posledných rokoch medzi to najlepšie v slovenskom divadelnom umení. Autenticita, humor a fragmentárne, ale o to celostnejšie zrkadlenie bežnej reality obyčajných ľudí i reality umelcov tvoriacich v zložitých podmienkach sú pre ich inscenácie charakteristické. V Mŕtvych dušiach však svoju doterajšiu poetiku posúvajú ďalej a vytvárajú akýsi, na slovenské pomery zriedkavý typ nonverbálneho fyzického divadla. Z nás divákov robia voyerov. Nútia nás nakúkať do traumatizujúcich polotmavých priestorov, výsekov panelákových bytov a sledovať anonymné, ale v konaní o to väčšmi konkrétne postavy – obrazy nás samých. Sú/sme vskutku mŕtvymi dušami – akýmisi monotónnymi strojmi, ktoré ako mantru opakujú zaužívané rituály, ktoré ich/nás majú aspoň trochu priblížiť k bývalým nádejám a životným plánom. To všetko sa odohráva v traumatickom priestore šikmín, v polotme s projekciou, na ktorej sa premietajú úryvky z videofilmu a tieňové animácie.
Mŕtve duše sú aj zvukovou kolážou útržkov hudby, ruchov, buchotov, vzdychov, šepotov, elektronických beatov, ktoré totálne umocňujú znepokojivú atmosféru krivého sveta – veľmi presná scénická metafora. Štruktúra Mŕtvych duší sa pohybuje niekde v bezčasí – paralelné výjavy, akýsi život mimo čas, možno v spomienke či prianí a zároveň vďaka javiskovej realite tu a teraz.
Mŕtve duše sú – povedané s Gillesom Lipovetskym – intimitou ako show. Postavy sú v podstate narcismi, ktorí predvádzajú najintímnejšie zákutia svojich tiel aj duší a my sa tomu prizeráme, aby sme si možno potichu priznali, že sme jednými z nich. Nevidíme, ako prichádzajú a odchádzajú, zjavujú sa pred nami ako prízraky samých seba, ako dobre fungujúce objekty zredukované na svoju telesnosť.
Mŕtve duše sú aj spoločensko-kritickým divadlom, záznamom o dnešnej dobe, o živote generácie, ktorá zažila zmenu režimov a ktorá sa musela definovať v nových sociálnych podmienkach. Neoliberálna spoločnosť zameraná na zisk štrukturuje spoločnosť a robí z ľudí stroje na výkon. Ako píše Lipovetsky, v „sociálnej pustatine bude možné žiť vtedy, keď bude ústredným záujmom vlastné JA“. A Mŕtve duše sú akousi novodobou pustatinou, kde sa JA stáva prázdnym zrkadlom, bezčasovou a beztvarou štruktúrou.
Martina Vannayová
„Apel znie: zostaňme v diskusii, počúvajme jeden druhého a dajme si príležitosť na vyjadrenie obhajoby – vlastného zmýšľania a možností, prostredníctvom nášho média, divadla. Je zrejmé, že nezávislé divadlá ako SkRAT, ktoré dostávajú ťažko aspoň nejakú alebo často iba malú podporu od štátu, mesta a inštitúcií, potrebujú tento dialóg najväčšmi zo všetkého.“
Joseph Berlinger, katalóg festivalu Donumenta, Regensburg 2009
tvorcovia
koncepcia a réžia: Dušan Vicen
spoluautori, účinkujúci: Vít Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň
svetelný dizajn, hudobný mix: Ladislav Mirvald, Šimon Pan
V predstavení sú použité fragmenty z videofilmu Oľgy Paštékovej Petržalka po polnoci a tieňové animácie Daniely Krajčovej.
režisér
Dušan Vicen (1966) je jednou z najvýraznejších osobností súčasného experimentálneho divadla na Slovensku. Vyštudoval Pedagogickú fakultu univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Založil Divadlo Ka v Tvrdošíne, pôsobil v súbore Kde bolo tam bolo z Oravskej Polhory, spolupracoval s trnavským divadlom Disk. V súčasnosti je členom divadla SkRAT, kde sa doteraz autorsky a režijne podieľal na inscenáciách Geniálna epocha podľa Schulza – réžia, autor; Mŕtve duše – réžia; Nemusím veľa, stačí dobre... – réžia, námet, scenár; Sarkofágy a bankomaty – autor; Umri, skap a zdochni...!!! – réžia, autor. Vydal zbierku poviedok Homo joga, s ktorou sa stal laureátom Ceny Ivana Kraska. Je autorom niekoľkých rozhlasových hier, získal i cenu Slovenského rozhlasu v súťaži Dráma 2008. Je dvojnásobným držiteľom ceny Alfréda Radoka za najlepší český a slovenský dramatický text (rok 2002 – 1. cena: ... pohlaď psa...; rok 2004 – 3. cena: Siluet b moll).