Mŕtve duše (obrazy nového sveta)

Produkcie divadla SkRAT patria v posledných rokoch medzi to najlepšie v slovenskom divadelnom umení. Autenticita, humor a fragmentárne, ale o to celostnejšie zrkadlenie bežnej reality obyčajných ľudí i reality umelcov tvoriacich v zložitých podmienkach sú pre ich inscenácie charakteristické. V Mŕtvych dušiach však svoju doterajšiu poetiku posúvajú ďalej a vytvárajú akýsi, na slovenské pomery zriedkavý typ nonverbálneho fyzického divadla. Z nás divákov robia voyerov. Nútia nás nakúkať do traumatizujúcich polotmavých priestorov, výsekov panelákových bytov a sledovať anonymné, ale v konaní o to väčšmi konkrétne postavy – obrazy nás samých. Sú/sme vskutku mŕtvymi dušami – akýmisi monotónnymi strojmi, ktoré ako mantru opakujú zaužívané rituály, ktoré ich/nás majú aspoň trochu priblížiť k bývalým nádejám a životným plánom. To všetko sa odohráva v traumatickom priestore šikmín, v polotme s projekciou, na ktorej sa premietajú úryvky z videofilmu a tieňové animácie.

Mŕtve duše sú aj zvukovou kolážou útržkov hudby, ruchov, buchotov, vzdychov, šepotov, elektronických beatov, ktoré totálne umocňujú znepokojivú atmosféru krivého sveta – veľmi presná scénická metafora. Štruktúra Mŕtvych duší sa pohybuje niekde v bezčasí – paralelné výjavy, akýsi život mimo čas, možno v spomienke či prianí a zároveň vďaka javiskovej realite tu a teraz.

Mŕtve duše sú – povedané s Gillesom Lipovetskym – intimitou ako show. Postavy sú v podstate narcismi, ktorí predvádzajú najintímnejšie zákutia svojich tiel aj duší a my sa tomu prizeráme, aby sme si možno potichu priznali, že sme jednými z nich. Nevidíme, ako prichádzajú a odchádzajú, zjavujú sa pred nami ako prízraky samých seba, ako dobre fungujúce objekty zredukované na svoju telesnosť.

Mŕtve duše sú aj spoločensko-kritickým divadlom, záznamom o dnešnej dobe, o živote generácie, ktorá zažila zmenu režimov a ktorá sa musela definovať v nových sociálnych podmienkach. Neoliberálna spoločnosť zameraná na zisk štrukturuje spoločnosť a robí z ľudí stroje na výkon. Ako píše Lipovetsky, v „sociálnej pustatine bude možné žiť vtedy, keď bude ústredným záujmom vlastné JA“. A Mŕtve duše sú akousi novodobou pustatinou, kde sa JA stáva prázdnym zrkadlom, bezčasovou a beztvarou štruktúrou.

Martina Vannayová

„Apel znie: zostaňme v diskusii, počúvajme jeden druhého a dajme si príležitosť na vyjadrenie obhajoby – vlastného zmýšľania a možností, prostredníctvom nášho média, divadla. Je zrejmé, že nezávislé divadlá ako SkRAT, ktoré dostávajú ťažko aspoň nejakú alebo často iba malú podporu od štátu, mesta a inštitúcií, potrebujú tento dialóg najväčšmi zo všetkého.“

Joseph Berlinger, katalóg festivalu Donumenta, Regensburg 2009