Opus č. 7 1. Genealógia 2. Šostakovič

Ruské divadlo na prelome tisícročí charakterizuje hľadanie novej estetiky. Popri silnom, no predsa len tradičnom psychorealistickom divadle a návale ľahkých žánrov a komerčného bulváru typického pre 90. roky, sa začali najmä v oblasti pôvodnej dramatiky formovať nove hlasy. Hlas tzv. novej drámy priniesol do divadla v Rusku originálne formálne postupy, otvorenú diskusiu o tabuizovaných témach a príklon k dokumentárnej autenticite. Mnohí súčasní ruskí dramatici a ich texty zaznamenali obrovský úspech a vnímame ich ako výnimočných v kontexte súčasného svetového divadla (Oľa Muchinova, Ivan Vyrypajev, Vasilij Sigarev či bratia Presňakovovci).

Popri výrazných osobnostiach súčasnej drámy sa rozvíja aj autorské divadlo vznikajúce na princípe kolektívnej tvorby. Kým boom novej drámy prekvapoval divadelníkov a divákov pred pár rokmi, celkom inú podobu konfrontácie očakávajú dnes. Novým divadelným hlasom z Ruska pre nové milénium je aj tvorba laboratória Dimitrija Krymova. Tento výtvarník a režisér spolu so svojím kolektívom mladých hercov už niekoľko sezón zasahuje divadelnú scénu originálnou tvorbou, vychádzajúc z najlepších tradícií ruského výtvarného umenia a divadla. V roku 2006 uviedli inscenáciu Démon. Pohľad zhora na motívy poémy M. Lermontova s prekvapujúcou scénografiou (diváci sledovali predstavenie a proces tvorby zhora, javisko bolo v jame). Nasledovali ďalšie skvele inscenácie – Krava na motívy poviedky A. Platonova či absurdným divadlom inšpirovaná Smrť žirafy. Posledná inscenácia Tararabumbija, ktorá vznikla k 150. výročiu narodenia A. P. Čechova, je skutočným veľdielom – vystupuje v nej 80 umelcov, tanečníkov, spevákov, cirkusantov a hudobníkov a 300 kostýmov.

Krymovovo formálne divadlo pestrej teatrálnosti a vysokej estetiky je hlboko emotívne v bolestných nárazoch na svedomie a etiku spoločnosti. Krymov a jeho mladý kolektív nemajú strach otvorene rozprávať o komunistickej minulosti, o stalinskej ére, o konečných riešeniach istých otázok, o bezcitnom “požieraní” vlastných deti Revolúciou či Vlasťou… Pri sledovaní Opusu č. 7 nám prichádzajú na myseľ mnohé existenciálne otázky – Kto sme? Odkiaľ a kam smerujeme? Kto tu bol pred nami a čo nám zanechal? Čo znamená posolstvo tých pred nami pre nás dnes? Ale ani účinok otázok na náš intelektuálny a emočný vnútorný svet neprebije základný dojem – zážitok z prapôvodnej mágie divadla. Za touto mágiou stojí skvelý scénografický tandem a kolektív talentovaných performerov pracujúcich s veľkou pokorou a disciplínou, excelentný výkon Anny Siňakinovej v úlohe Šostakoviča, skvelá poézia Leva Rubinštejna a dokonale minimalistická hudba Alexandra Bakšiho.

Romana Maliti

„Žáner všetkých inscenácii Krymova je tragický komiks. Spája ich tiež téma: umelec a spoločnosť, ja a oni… V ,Genealógii´ sa táto téma transformuje na ,my a oni´. My – rozmanitá skupinka komediantov, do ktorých životov znenazdajky prenikajú oni – tiene zabudnutých predkov, židia, po ktorých neostalo nič, iba šialene znejúce mená a fascinujúce fotografie.“

Alla Šenderova, Kommersant, 2008