Pornografia

Londýn – mesto eufórie a strachu. Júl 2005. V Hyde parku a na desiatich ďalších miestach po celom svete práve prebieha koncert Live8. Bob Geldof, Robbie Williams, Madonna a ďalší „zachraňujú“ tretí svet. „Nech sa sľuby stanú skutočnosťou“ – hlása motto tejto veľkej mediálnej akcie. Londýnčania sa bavia, veď sa práve dozvedeli, že ich mesto bude roku 2012 hostiť Letné olympijské hry. O pár dní neskôr v meste zavládne strach a smútok. Bombové výbuchy v metre a v autobusoch veľmi rýchlo vytrhnú ľudí z eufórie. Simon Stephens, úspešný mladý britský dramatik sa inšpiroval uvedenými udalosťami a napísal vynikajúci komentár k dobe, ktorá je tým menej bezpečná, čím väčšmi sa o bezpečnosť usiluje. Stephens necháva rozprávať postavy o svojom každodennom živote v práci a v rodine. Čo sa môže zdať príliš obyčajné, sa pomaly mení na apokalyptický obraz každodenného násilia a pocitu osamelosti, poskladaný z fragmentov príbehov. Žiadne veľké tézy ani vyhlásenia, len každodenná skutočnosť, bežné, a predsa také mrazivé ľudské osudy. Títo Londýnčania sa v ničom neodlišujú od obyvateľov akéhokoľvek iného mesta. Mladá matka je zneužívaná v práci, a tak sa rozhodne prezradiť firemné tajomstvá, učiteľ zaplatí svojej bývalej žiačke za striptíz, žena prosí ľudí na ulici o jedlo, súrodenecká dvojica túži po porozumení... Príbehy sa prelínajú.

Stephens hru napísal formou, ktorá umožňuje režisérovi skladať jej textové časti podľa vlastného uváženia. Sebastian Nübling necháva navzájom si cudzie postavy po celý čas spolu na javisku. Je to jeden z jeho režisérskych prostriedkov – takto metaforizuje spojenie nezlučiteľného, také typické pre dnešné veľkomestá. A leitmotívom javiskového konania je skladanie obrazu z obrovských puzzle. Je to obraz Babylonská veža od Pietera Bruegela. Scéna Muriel Gerstner je vynikajúca. Stephens a Nübling nezobrazujú teroristické útoky priamo a preto je hra ešte pôsobivejšia. Je totiž zbavená akýchkoľvek klišé, ktoré sú pre divadlo (a pre život) také nebezpečné. Stephensa zaujíma štruktúra násilia. Čo udivuje, je, že teroristický útok spáchali muži, ktorí boli občanmi Veľkej Británie, dokonca sa tam narodili. Problém náboženský či kultúrny vidí Stephens omnoho širšie: odlišnosť a neprijatie, odsunutie na okraj je to, čo spôsobuje násilie v spoločnosti, rovnako v rodinách i v práci. Odpor k inému núti zhmotniť ho. A práve v tomto spredmetňovaní Stephens vidí súvislosť so systémom pornografie. „Žijeme v pornografických časoch,“ tvrdí Simon Stephens.

Simons Stephens napísal túto hru pre režiséra Sebastiana Nüblinga, výraznú osobnosť nemeckej réžie strednej generácie. Stephens sa dokonca vyjadril, že nájsť v Británii vhodného režiséra pre túto hru je takmer nemožné. Stephensove paralely a hĺbka pohľadu spolu s Nüblingovou vynikajúcou réžiou a výbornými výkonmi hercov jednej z najlepších nemeckých scén Deutsches Schauspielhaus Hamburg sľubujú zažiť divadlo opäť ako miesto spoločenského diskurzu. Inscenácia hosťovala na prestížnom nemeckom festivale Theatertreffen Berlin 2008.

„Bez apokalypticky samoľúbeho tónu rozpráva inscenácia o zneužití moci, inceste, zrade, nenávisti, vražde, samote. A o tom, že atentátnici sú súčasťou spoločnosti.“ (Hans-Christoph Zimmermann, TAZ, die Tageszeitung)

Martina Vannayová