Projekt Frankenstein

V obytných kovových kontajneroch sa koná casting na nízkorozpočtový film. Toto miesto si vybral režisér Viktor, ktorý nakrúca film inšpirovaný biblickým príbehom o Abrahámovi a jeho synovi. V kontajneroch býva a zároveň prevádzkuje bufet režisérova dávna známa Viktória s manželom a dcérou. Na castingu sa striedajú ľudia z ulice. Dúfajú, že aj oni môžu dostať šancu zahrať si vo filme. Zmeniť svoj život. Hlavnú úlohu nakoniec dostane mlčanlivý, zakríknutý chlapec. Viktor je ním fascinovaný. A hororový príbeh plný bizarných postáv sa môže začať...

Kornél Mundruczó – známy maďarský filmový a divadelný režisér – napísal hru Projekt Frankenstein spolu s Yvette Biró, ktorá je podpísaná aj pod spoločným scenárom k filmu Delta. Divadlo a film sú v Projekte Frankenstein určujúcim dramaturgickým kľúčom: východiskom hry je nakrúcanie filmu, inscenácia je budovaná prelínaním rôznych postupov z oboch umení a týmto spôsobom skúma, ako môže divadlo reagovať na dobu ovplyvnenú rôznymi technológiami médií. Mundruczó ukázal, že používanie videa v divadle ešte zďaleka nie je vyčerpané. V čomsi sú jeho režijné postupy v Projekte Frankenstein podobné Castorfovým, no zároveň sú veľmi originálne. Kým Frank Castorf vo svojich slávnych inscenáciách v berlínskej Volksbühne nechával diváka mimo priestoru kontajnerov, na javisku z nich staval konštrukcie a divák tam smel nazerať len okom kamery (a svojou predstavivosťou), Mundruczó obracia perspektívu a okom kamery sa stávame my, účastníci deja posadení vo vnútri kontajnera. Inscenácia je mimoriadna v spôsobe narábania s priestorom a perspektívou hercov i divákov. Dôležitým sa tiež stáva problematizovanie fikcie, reality, umenia a zábavy. A práve to je fascinujúce na Projekte Frankenstein – pohrávanie sa s rozostrovaním hraníc medzi predstieraným a tým, čo sa považuje za reálne. Pripomína nám neustálu neuvedomovanú manipuláciu, ktorej sme vystavení v každodennom živote – noviny, televízia, film, reklama, internet... brány do virtuálnych svetov, v ktorých je človek produktom, umelým výtvorom, tak ako umelú bytosť Frankensteina stvoril lekár a celý jeho príbeh zasa autorka Marry Shelley začiatkom 19. storočia.

A Mundruczó zasa stvoril Projekt Frankenstein v dobe baudrillarovskej simulácie a hyperreality, kde zábava, informácie a komunikačné technológie poskytujú intenzívnejšie zážitky ako každodenná realita. Režisér Viktor to vraví v úvode hry jasne: „Sme na mieste, kde treba stvoriť človeka. Ako vo filme, ktorý práve plánujem robiť. Treba stvoriť človeka.“ Mediálna simulácia skutočnosti je skutočnejšia než skutočnosť a aj preto na nás tak silno pôsobí Mundruczovo divadlo.

Projekt Frankenstein provokuje ešte niečím iným. Ukazuje nám ľudí z okraja spoločnosti. Hlavnými postavami sú ľudia zo spoločensky najnižšej vrstvy. Zrazu sa v jednom kontajneri ocitáme s tými, ktorí sú (aj nami) vykázaní na perifériu. Zrazu nie sú v bezpečnej vzdialenosti... Ako sa cítime, hoci vieme, že je to všetko len fikcia? Prečo nás znepokojuje, keď sa dostaneme na hranicu toho, čo sa v našej dobe stanovilo ako normálne? Ako výstižne píše maďarský kritik László Sz. Deme: „Desíme sa istých ulíc, priestorov, bojíme sa určitých susedov, pretože nechápeme vnútorné motívy konania a situácie tohto iného bytia. Keď na konci predstavenia Chlapec zvesí zo šatne kontajnera niekoľko kabátov a arogantne sa pýta obecenstva, ktorý kabát je čí, istú dobu sa nikto neozve. A nie je to z nepozornosti.“

Inscenácia Projekt Frankenstein, získala cenu poroty aj divákov na 8. ročníku prehliadky POSZT, jednej z najvýznamnejších divadelných udalostí v Maďarsku.

Martina Vannayová