Čajka

Inscenácia sa vyznačuje viacerými jemnými metaforami. Najdramatickejšou z nich je telo čajky hodené v igelitovej taške – perie vletí Nine do tváre. Symbol divadla sa vinie celou inscenáciou. Na konci prvého dejstva sa herci klaňajú a odohrajú celý prehnaný maďarský rituál záverečnej klaňačky. Neskôr ohlásia koniec druhého a začiatok tretieho dejstva. Na záver sa však neprídu ukloniť, musíme prekonať barikádu zo stoličiek pri vchode, ktorú tam postavili podľa inštrukcií Čechova. Zatiaľ čo sa spamätávame, herci nám zvonku aplaudujú, rytmicky tlieskajú, ako sme to my, najlepší Stalinovi nasledovníci, vždy robili a – neschopní otvorene prejaviť pocity – stále v tom pokračujeme v divadle. Robia si z nás bláznov, plne si to však zaslúžime.

Tamás Koltai, Élet és irodalom

Schillingov súbor hrá oveľa lepšie divadlo ako ostatné v rámci oficiálnej štruktúry, svoje rebelantské obdobie však už má za sebou. Ide o tím zložený zo skutočných osobností. Neustále experimentujú s metódami divadelnej tvorby. Tentoraz hľadajú – aj vďaka mimoriadne náročným okolnostiam existencie súboru – čo sa stane, ak ostanú na scéne sami, bez akýchkoľvek pomocných prostriedkov. Nezostanú osamelí. Môžu sa spoľahnúť jeden na druhého, citlivo reagujú na najjemnejšie gesto partnera, takže atmosféra je od začiatku plná vzrušenia, hoci sa zdanlivo nič nedeje. Ľudia sa „iba” rozprávajú, premýšľajú, túžia po niečom, snažia sa ísť vlastnou cestou a medzitým si tu a tam ničia životy. Všetko je to miestami smiešne, niekedy ironické, mimoriadne trúfalé a tragikomicky neznesiteľné.

Bóta Gábor, Magyar Hírlap

Ak vezmeme do úvahy samú podstatu, ide asi o najskutočnejšiu Čajku, akú som kedy videl. Stanislavského metóda tu funguje – a, samozrejme, výsledok sa na Stanislavského nepodobá. (...) Herci zdanlivo nerobia nič iné, iba sú sami sebou; nemajú oblečené kostýmy. Dokonca, nehrajú Čechovove postavy, ale po hlbokej analýze im rozumejú natoľko, že s nimi úplne splynú. „Herci sa stotožnili s postavami” – toto dávne a po mnohé roky sporné uznanie je tu na pravom mieste. (...) Všetci pritom zostávajú našimi súčasníkmi. Stotožnenie sa s postavou, dokonca splynutie s ňou, sa stáva rozhodujúcim prvkom účinku inscenácie. Ide však iba o jeden z viacerých. Schilling na jednej strane oživuje ducha Stanislavského, vzápätí ho však popiera. Alebo presnejšie, práve oživením (nielen) ducha Stanislavského popiera (stále?) platné divadelné konvencie.

László Zappe, Népszabadság