Batacchio

Batacchio, resp. bataccio je slovo talianskeho pôvodu (slov. klopadlo, angl. slapstick). Batacchio bol paličkovitý objekt s dvoma drevenými lištami. Pri údere obe polovice do seba narazili, čím vydali silný zvuk, ktorý sa údermi alebo plesknutím opakoval. Pôvodne ide o zázračnú paličku, ktorú používali postavy čerta pri zmene scény na javisku. Používali ju aj harlekýni vo svojich komediálnych úlohách, aby ňou udreli iné postavy.

Palička pri plesknutí vydáva zvuk bez toho, aby niekomu ublížila. Je to jeden z najstarších „špeciálnych efektov“, ktorý sa používal už začiatkom 16. storočia, ak nie skôr.

„Inscenácia Batacchio sa inšpiruje poetikou starých kočovných divadelných spoločností, ktoré vo svojich predstaveniach voľne spájali všemožné druhy ľudských schopností a výtvorov. Od cirkusových čísel a divadelných a hudobných scénok cez zázraky vtedajších nových technológií až po ukážky anatomických anomálií zvierat a ľudí.

Batacchio očarúva atmosférou dávnych šou plných magických trikov, ohromujúcej akrobacie a humoru. Na scéne vystupuje sedem akrobatov a hercov v netradičnej kombinácii disciplín nového cirkusu s tými, ktoré sa už na javiskách dávno neobjavujú.

Autorom a režisérom projektu je Maksim Komaro, fínsky režisér, ktorý so súborom Cirk La Putyka už spolupracoval na inscenáciách Slapstick Sonata a Play.“

Zdroj: www.laputyka.cz

„Komaro predstavuje svet cirkusu ako kabinet kúzelníka. Jeho scenár je inteligentne previazaným sledom jednotlivých artistických výkonov. Režisér rafinovane prepletá momenty artistnej excelencie s okamihmi „kúzelníckymi“, mieša autentické výkony a ilúziu, a to všetko ešte umocňuje humorom. (...) Vizuál je príjemne dekoratívny a nostalgický, a rovnako príjemne ošúchaný. Odnáša nás niekam do heroického času cirkusu. Oným heroickým časom cirkusu myslím útulný výpredajový romantizmus. Je to práve táto atmosféra, za ktorou do cirkusu okrem iného chodíme. Cirkus je totiž umenie, ktoré sa neprebudilo ešte úplne zo svojho romantického sna, podobne ako sa z neho neprebudil balet. Napriek všetkým výdobytkom nového cirkusu a jeho nesmiernej príťažlivosti je to aj atmosféra „starého“ cirkusu, ktorá nás stále drží v hrsti. Predminulé romantické storočie je stále ešte obľúbeným útočiskom snenia, aj toho umeleckého. A Komaro štýlom inscenácie Batacchio – ošúchanými za- matmi, vintage kostýmami, bábkovitými postavami a romantickými šaržami – túto atmosféru evokuje a ironicky na nej stavia. (...) Tak trochu „vintage“ je aj morálka, atmosféra je tu ľahko mravne kyslastá; musíme rozumieť, že aj to je súčasťou rekreačného romantizmu.“

(divadelni-noviny.cz, 30. 5. 2017, Nina Vangeli)

„Publikum sa smeje stále viac, ale v zátylku každého mrazí: tu nie sú žiadne digitálne triky, tu rozhoduje postreh a napnuté šľachy.

Než príde záverečné číslo, v ktorom v rýchlom slede za sebou lietajú vzduchom štyria akrobati, La Putyka ponúkne ešte niekoľko hudobných, kúzelníckych, šteklivých aj celkom „nechutných“ kúskov. Klaun si veľmi sugestívne vyťahuje čosi dlhé z nosa; dlhovlasá speváčka prednesie úchvatný šansón, ktorý chvíľami pripomína spev Edith Piaf, potom Marlene Dietrich a nakoniec staropražskú krčmovú odrhovačku. La Putyka v Edinburghu zožína veľký úspech.(...) „Sú to skvelí akrobati a performeri,“ hovorí James MacKenzie, riaditeľ scény ZOO Southside. „Fascinujú ma tým, ako nedbanlivo, slobodne vystupujú. Iní akrobati sa usilujú o precíznosť, ako to v cirkuse vždy bývalo zvykom. Ale artista z La Putyky vystrihne náročné číslo a pritom sa tvári, ako by mal v sebe sedem pív.“

Podľa MacKenzieho je La Putyka v Edinburghu veľmi populárna a býva vždy vypredaná. Preto aj v minu- losti získala festivalovú Herald Angel Award.“

(Hospodářské noviny, 11. 8. 2017, Magdalena Čechlovská)

„Cirk La Putyka vo svojich posledných produkciách trochu zvážnel – trilógia Family Roots in Black Black Woods alebo predchádzajúce Dolls neprinášali len prvoplánové pobavenie, ale nútili diváka premýšľať, snažili sa ho určitým spôsobom zasiahnuť. Vrcholom tohto trendu bol až existenciálny (ale nesmierne pútavý) experiment Black Black Woods (pozn. red.: uvedené na Divadelnej Nitre 2017). Terajší Batacchio je akýmsi protipólom predchádzajúcej premiéry. Prýšti z neho hravosť, sprisahanecké požmurkávanie na diváka a predovšetkým radosť z pohybu, ktorú podčiarkuje skvelá hudba Jana Balcara. Aj tu sa však ku koncu zvážnie a hravé krepčenie vystriedajú ohromujúce akrobatické výkony.“

(kultura.idnes.cz, 20. 5. 2017, Tomáš Šťástka)