Krcheň Nesmrteľný

V grotesknom príbehu degenerujúcej rodiny Krcheňovcov dominuje obraz otca Krcheňa, domáceho despotu a tyrana výnimočnej osobnostnej sily a charizmy. Vďaka nevšedným schopnostiam využil tento muž zvýhodnenia bývalého režimu na bezprácny a svojvoľný, v rámci dediny a rodiny dokonca zločinný život. (...) Dej sa odohráva na slovenskom vidieku, v konkrétnom čase druhej polovice 80. rokov minulého storočia, tesne pred koncom éry komunizmu.
(...) V širších súvislostiach dejín Slovenska sa tu reflektuje obdobie panstva komunistov so zrejmými dejinnými analógiami a paralelami. Otec má stelesňovať podstatu bývalého režimu, demagogicky vyzbrojeného tými najvznešenejšími ideálmi, no v skutočnosti páchajúceho zvrhlé násilie na vlastnej krajine a ľuďoch v nej. Symbolom je znásilňovaná obeť, Krcheňova dcéra Marka, nevinné dievča, videné očami našich romantikov 19. storočia ako Slovensko. Zlo sa v hre reprodukuje, obgeneračne sa prenáša, stáva sa ťaživou súčasťou historickej skúsenosti.

Eva Maliti-Fraňová, autorka

Hra Evy Maliti-Fraňovej Krcheň Nesmrteľný má všetky náležitosti modernej drámy, má šancu zaujať diváka, a hoci kotví v realite krajiny autorkinho pôvodu, môže ju presiahnuť. Nie je teda úzko spätá so Slovenskom, jeho tradíciou a koloritom. Spájanie viacerých časových rovín, mixáž reálneho i fantaskného ju posúva do polôh – povedané s licenciou – Marquezovho magického realizmu.

Vladimír Štefko

Krcheň Nesmrteľný tak na jednej strane ponúka okrem nevšednej témy zvláštnu pudovú emocionalitu a tajomnú mágiu dejov, na druhej strane nezaprie istú literárnosť v prerozprávaní príbehu a v statickej koncepcii postáv. Je tak síce nekaždodennou inscenačnou výzvou, ale aj dramaturgicko-režijným orieškom vyžadujúcim veľmi sústredenú koncepčnú líniu a kontextové dešifrovanie jednotlivých vrstiev textu.

Zora Jaurová, Domino fórum

Táto hra vlastne mapuje slovenskú, zdanlivo holubičiu povahu. Práve holubičia povaha je schopná všeličo ospravedlniť, má v sebe zakódovaných málo morálnych a etických hodnôt. Pohybuje sa v oblasti morálky veľmi voľne. Je schopná veľa tolerovať. Keď je to NÁŠ Jano, ktorý zabil, vieme to ospravedlniť. Pretože ho tolerujeme, môže existovať a jeho zlo môže narastať až do obludných rozmerov. (...) Divadlo nemá iba baviť, ale aj odhaľovať chyby. Niektorí diváci sa urážajú, som však rád, že reagujú. Verím, že aj keď je hra náročnejšia, divák ju pochopí a prijme zamyslenie sa nad našou holubičou povahou...

Roman Polák, režisér