o inscenácii
Hra sa otvorene hlási ku grotesknosti ľudského údelu tvárou v tvár ničote, tak ako to pomenoval (...) teoretik absurdného divadla Martin Esslin. Absurdné sú rozhovory dvoch mužov v čiernom posedávajúcich na peróne, ktorí s odovzdanosťou vlastných hrobárov čakajú na to, kedy odídu, odcestujú, odumrú. Miloš Karásek staval účinok svojej produkcie na paradoxe kvázi intelektuálnych úvah o zmysle života a živelného herectva neopakovateľných protagonistov tohto divadla... Prinajmenšom pre divákov hovoriacich po slovensky sa pridáva aj nadľahčujúci efekt mäkkosti rusínskeho jazyka.
(...) Je to práve rusínske divadlo, ktoré robí tak veľa pre pôvodnú slovenskú divadelnú tvorbu.
(...) Karáskov najnovší projekt nadviazal na významné inscenácie divadla, na ktorých sa koncom osemdesiatych rokov podieľal spoločne s režisérom Blahom Uhlárom.
Zuzana Uličianska, SME
Perón je plnohodnotná dráma, napísaná s jemne absurdným nádychom podľa klasických kánonov. (...) Karáskov Perón je účtom, ktorý si musí urobiť každý z nás pri prechode pomyselnej hranice medzi nezáväznou mladosťou a plnou zodpovednosťou ďalších životných etáp.
(...) Zdanlivo úsporné herectvo bez jediného lacného fóru, bez jediného neuvedomelého detailu - to je symfónia moderného divadla.
Oleg Dlouhý, Pravda
info
réžia a výprava: Miloš Karásek
hudba: Michal Kořán
dramaturgia a preklad do rusínskeho jazyka: Vasiľ Turok
asistent réžie: Evgen Libezňuk
grafický dizajn: Nora Nosterská
osoby a obsadenie: Vincent: Jozef Tkáč, Kornel: Vasiľ Rusiňák, Anjel: Evgen Libezňuk, Samovrah: Ľuboš Mindoš, Riaditeľ: Marián Marko, Domina: Svetlana Škovranová, Veštkyňa: Ľudmila Lukačíková, Čistič: Sergej Hudák, Hlas z rozhlasu: Michal Hudák, Milosrdná samaritánka, neobsadený herec + niekoľko ďalších divadelných bonusov pre ctené publikum
režisér
Miloš Karásek (1960) Robil divadlo, vymýšľal happeningy, písal manifesty, navrhoval masky, kostýmy, scénu, prejavil sa ako dramatik a režisér, objavil tzv. poštové divadlo. (...) Karásek grafik, Karásek sochár...
(...) Rozhodne odmieta strnulosť, do všetkého vnáša pohyb a dramatizmus. Nebojí sa silnej emocionality, ktorej sa slovenské umenie bojí a takmer programovo vyhýba. Naopak, práce Miloša Karáska intenzívne vyžarujú nadmernosť citov (Nadežda Lindovská, bulletin k inscenácii). Od svojich začiatkov sa profiloval ako tvorca nekonformného divadla, experimentoval s formami i druhmi, hojne využíval vyhranené výtvarné cítenie. Bol jedným z propagátorov „dekompozície“, ktorou reagoval koncom 80. rokov na skostnatenosti nášho divadla (Oleg Dlouhý, Pravda).