Prečo pána R. postihol amok?

V roku 2013 vyhlásil prestížny nemecký divadelný časopis Theater heute mladú režisérku Susanne Kennedy za Objav roka v oblasti réžie. Táto umelkyňa, ktorá sa narodila v Nemecku, ale vyštudovala a vyše desať rokov pôsobila v Holandsku, si cenu zaslúžila vďaka dvom inscenáciám v Münchner Kammerspiele – inscenácii Aj kone sa strieľajú (2011) podľa filmu Sydneyho Pollacka a inscenácii hry Marieluise Fleiße Očistec v Ingolstadte. Už v týchto inscenáciách zaujala kritikov a divákov jedinečným režijným rukopisom. Ten majú diváci Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra 2016 možnosť vidieť v jej ďalšej oceňovanej inscenácii, Prečo pána R. postihol amok?, ktorá bola roku 2015 pozvaná aj na významnú berlínsku pre- hliadku nemeckého divadla Theatertreffen.

Inscenácia Prečo pána R. postihol amok? vyvolala u divákov aj nemeckej kritiky búrlivé diskusie. Niet sa čo čudovať. Režisérkin rukopis je naozaj v niečom veľmi extrémny a v dnešných časoch vzácne originálny, hoci nie samoúčelne experimentálny. Jej poňatie divadla je istým spôsobom laboratóriom, v ktorom skúma možnosti, ako sa vymaniť z područia divadla a herectva, ktoré sa vníma ako norma a učí sa na umeleckých školách. Režisérka uvažuje, ako je možné v divadle prekročiť hranice konvenčného herectva, a robí to radikálne. V inscenácii Prečo pána R. postihol amok? nadväzuje na režijný rukopis z Očistca v Ingolstadte a rozvíja ho. Najmarkantnejším režijným postupom je, že zvuk ľudského hlasu ide na plejbek. Herci sú uväznení v silikónových maskách a pripomínajú akési zvláštne, neživé, nainštalované bábky, ktoré otvárajú ústa, kým ich dialógy sú nahrané amatérmi so všetkými chybami, nedokonalosťami, ktoré pri nahrávke vznikli. Nie náhodou prirovnávajú kritici inscenácie Suzanne Kennedy k inštaláciám. Vo svojom divadle si režisérka požičiava postupy aj z iných druhov umenia – tanečného či vizuálneho a skúma telo herca a jeho pohyb v presne vymedzenom priestore (či už fyzickom alebo abstraktnom zmysle).

Zaujíma ju aj jazyk a to, ako ľudia spolu komunikujú.

Predlohou inscenácie bol scenár a rovnomenný film z roku 1970 režiséra Michaela Fenglera a čiastočne aj Reinera Wernera Fassbindera, ktorý je jednou z režisérkiných inšpirácií v jej tvorbe. Aby zvýraznila odcudzenosť, povrchnosť, priemernosť a skryté agresie každodenného sveta mestského človeka strednej triedy, ktorý je vo filme zobrazený, rozhodla sa práve pre diskrepanciu medzi hovoreným a hovoriacim (použite plejbeku) a spomalené a štylizované tempo herectva a jednotlivých scén. Zaujímavé je, že napriek tomu, že film vznikol v roku 1970, jeho spracovanie je v podaní Susanne Kennedy stále aktuálne, hoci kritika nie je jednotná v tom, či mu dať nálepku „politické” alebo nie.

Okrem spomenutých tém sa inscenácia zaoberá aj témou „reálnosti” a „skutočnosti” nielen v divadle, ale aj v živote. A práve artificiálnosť inscenácie akoby omnoho väčšmi ako konvenčné divadelné postupy dokázala zvýrazniť a vystihnúť realitu života tohto bezmenného, zameniteľného „človeka – milión”, ktorý žije svoj život plný banalít a neznesiteľnej monotónnosti. Prečo pána R. postihol amok? je sledom výstupov, akousi „Stationendrama”, kde sa dej odohráva v pozadí voľne na seba nadväzujúcich scén, prepojených hlavnými postavami. A tu je hlavná postava doslova multiplikovaná (hrajú ju rôzni herci), aby sa tak ešte väčšmi zdôraznila univerzálna téma zameniteľnosti človeka, odcudzenia a pritom adresnosti – teda toho, že sa týka každého z nás. Na otázku obsiahnutú v názve inscenácie pritom Susanne Kennedy nedáva odpoveď. Aj preto je jej divadlo také vyzdvihované – pozoruje, analyzuje, ukazuje, hrá sa s formou, naznačuje a provokuje, ale, podobne ako iné kvalitné umenie, chce od diváka, aby sám rozmýšľal o sebe a svete, v ktorom žije.

Martina Vannayová

„Ideálny materiál pre režisérku, ktorej silnou stránkou je výrazne formalizovaná hra s identitou, scudzením, plejbekom. (…) Pohľad na človeka je v tomto výskumnom laboratóriu nemilosrdný. Všetko je nadrozmerné, každé gesto, každá pauza, každý pohľad. Čas je natiahnutý, každý zvuk zosilnený.”

Christine Dössel, Süddeutschen Zeitung, 29. 11. 2014

„Človek je obeťou a páchateľom zároveň. To sa podarilo práve vďaka maximálnemu scudzeniu, ktoré je prácam Susanne Kennedy vlastné. Je to akoby diváci mohli spoznať samých seba až z čo najväčšieho odstupu. (…) Je to ešte divadlo alebo je to už performancia?“

K. Erik Franzen, Frankfurter Rundschau, 29. 11. 2014