Revízor

V Novom rižskom divadle vzniklo naozaj majstrovské komické dielo, ktoré presne vystihuje výrok klasika „a smejúc sa, šťastne sa rozlúčili so svojou minulosťou”. Pritom je očividné, že táto udalosť divadelného sveta sa stane obľúbeným ľudovým hitom a tiež serióznym základom pre úvahy o divadle ako o perspektíve vývinu umeleckého textu, a to nielen v Lotyšsku, ale aj v európskom a svetovom meradle.

Normunds Naumanis, Diena

Maličké hlavičky na veľkých telách – ako sliepky. Z blahodárneho sociálneho prostredia, v ktorom sa zmiešal primitívny inštinkt prežitia s neustálym strachom, sa zrodil tento mutant – človiečik. V divadelnom jazyku – tragikomické, veľmi poľutovaniahodné stvorenie. (...) Režijnej práci Alvisa Hermanisa aj kreáciám niektorých hercov je možné už dnes predpovedať zvečnenie v čítankách histórie divad- la, kde ich privíta majster hyperboly – Vsevolod Mejerchoľd.       

Lilija Dzene, Diena

Režisér sa nechal pri budovaní estetiky predstavenia inšpirovať sociálnou realitou bufetov 60. – 70. rokov 20. storočia – so zápachom prihorenej smaženej cibule, špinavými záchodmi a samozrejme, ľuďmi – dobrosrdečnými, obmedzenými tučniačikmi. A ich neznesiteľné úsilie vytvárať si vychovávateľov a pánov vyvoláva skôr súcit než odpor.  

Valda Čakare, Diena

Priestor deja – jedáleň v provinčnom sovietskom mestečku. (...) Čas deja – 70. roky, o čom vypovedajú kostýmy hercov aj prenikavo dotieravé melódie zo „Sedemnástich zastavení jari“. Všetko ostatné je čistý Gogoľ – postavy, text. Všetci herci sú ohromujúco majstrovskí, plastickí, doslova si hovejú v úlohe. A tak popri smiechu náhle začínaš chápať – to nie je satira, ale lyrika. Napríklad aj Alvis Hermanis – so smiechom, úplne bez hnevu, dokonca nežne sa lúči s minulosťou, vychutnávajúc si pritom Gogoľovu dokonalosť štýlu.

Katerina Borševa, Diena