Svätá Špageta

V dramaturgii nezávislého divadla Komuna Varšava vzniklo v posledných rokoch nie‑ koľko titulov, ktoré zaznamenali výrazné ohlasy medzi odbornou i laickou verejnosťou a zaujali aj v silnej konkurencii etablovaných divadelných domov, pracujúcich s výrazne vyššími rozpočtami. Jedným z takých diel je aj Svätá Špageta, ktorá formálne predstavuje osobitý žánrový komentár k meštiackemu muzikálu a vzťahovej komédii. Hlavnou postavu je bulteriérka Špageta, ktorá sa dostala do domu Starého a pani Starej, kreatívnych zamestnancov nemenovanej korporátnej firmy. Starý a Stará nemajú deti a výchovu či spolužitie s darovanou sučkou vnímajú ako voľnočasovú aktivitu či doplnok životného štýlu. Nemajú k nej nejaké výrazné citové väzby, čo platí i naopak. Špageta sa, ako nejaká temná sila, začína miešať do zabehaných koľají a praktík každodenného života dvojice malomeštiakov. V prípade, že jej servilnosť robí problémy, konfrontuje sa s učením psej cirkvi, no ani to ju neudrží a postupne začína porušovať pravidlá, definované domácimi. A keďže Špageta sa stáva nezvládateľnou, eskalujú medzi ňou a jej pánmi rôzne konflikty. Frustrovaná Špageta napokon nedokáže udržať kontakt s realitou, začne sa podriaďovať učeniu psieho pápeža, prichádzajúceho z inej planéty, a nariaďuje mu, aby zničil Starého aj Starú. Jej pokus emancipovať sa a vymaniť spod jarma obojku, skrátka oslobodiť sa, však jej psiu situáciu nerieši, na podriadenosť niekomu je príliš navyknutá.

Pod libretom je podpísaný renomovaný scenárista a dramatik Robert Bolesto a speváčka, hudobníčka a textárka Zuzanna Wrońska, ktorá spolu s hudobníkom Marcinom Macukom k inscenácii vytvorila i hudbu. Tento tím spolupracoval s režisérkou Agnieszkou Smoczyńskou na oceňovaných filmoch Dcéry diskotéky a Útek. Vedenie varšavskej Komuny prizvalo s režisérkou, ktorá v divadle debutovala, aj jej zohratý tím. Agnieszka Smoczyńska a jej kolegovia nepotrebovali preniesť do média divadla filmové postupy. Využili priestor na experimentovanie a hľadanie nového jazyka minimalistickými prostriedkami, podobne ako sa to deje v iných produkciách Komuny. Výsledok sa pohybuje na hranici komédie, slapstiku, muzikálu, karikatúry a komixu.

Komorné obsadenie, zámerne chudobná scéna a strohé kostýmy vylučujú veľké a efektné divadlo, mechanizmy muzikálu či meštiackej komédie sa tu skôr obnažujú a skúmajú. Novovzniknutý hybridný žáner dokazuje vyprázdnenosť a strojenosť foriem, na ktorých parazituje, a pred meštiackeho diváka kladie groteskne hyperbolizovaný obrázok z jeho života. Na ňom je zaujímavé nielen zobrazenie medziľudských vzťahov – komediálne zjednodušujúce a akcentujúce isté stereotypy, ale aj obraz psa. Tak ako je jeho výchova a naučené správanie projekciou ľudských predstáv, je projekciou autorov ponor do jeho psychiky. K nijakej obrode človeka prostredníctvom zvieraťa nedochádza, v prísne naprogramovanom psom svete nie je možné dosiahnuť od ľudského správania ani rozumný odstup. Podobne nemožno získať dostatočný odstup od ľudského správania v prísne formalizovanom svete meštiackeho divadla. Možné je iba v komickej hyperbole ukazovať jeho slabé stránky. V tomto prípade vypočuli poučení tvorcovia výzvu vytvoriť takú kombináciu originálneho textu a piesní, výrazných hereckých výkonov a silnej hudby, aby divákovi ponúkli niečo viac ako zábavu.

Ján Šimko