Tak ďaleko ako ma povedú končeky prstov

Zvuky mora, v pozadí počuť čajky. Predstava, ktorú si väčšina z nás spája s niečím príjemným, romantickým. Väčšina z nás tu, na Západe. Z nás, ktorí sme na „tejto“ strane mora. Lepšej? Vytúženej? Sľubujúcej nádej?

Na začiatku krátkej, ale intenzívnej performancie Tak ďaleko, ako ma povedú končeky prstov nás Basel Zaraa, hudobník a street artist, Palestínčan, ktorý vyrástol v utečeneckom tábore v Sýrii, vyzve, aby sme prestrčili ruku cez otvor v stene, ktorá nás od neho oddeľuje. Na ušiach máme slúchadlá, v ktorých budeme počas niekoľkých minút počuť príbeh – rapovú pieseň, inšpirovanú príbehom Baselovej sestry a jej utečeneckej púte zo Sýrie do Švédska. One-to-one performance, čiže performanciu, ktorá je určená jednému divákovi a účinkuje v nej jeden performer, vymyslela a realizovala spolu s Baselom Zaraom Tania El Khoury, live umelkyňa, ktorej tvorba je zameraná na interaktívne performancie a inštalácie s etickým a politickým obsahom a dosahom.

Už vo svojich predchádzajúcich prácach upozornila na problém migrácie a Arabského povstania, napr. v performancii Gardens Speak (Záhrady hovoria), zvukovej, dokumentárnej inštalácii, v ktorej na princípe orálnej histórie hovorí o ľuďoch, aktivistoch v sýrskej občianskej vojne, ktorí boli zabití a ich príbuzní ich tajne pochovali v záhradách svojich domov. V Stories of Refugee (Príbehy utečencov) zasa spolupracovala s migrantmi z Mníchova, ktorí na videokamery filmovali svoj bežný deň v cudzom meste a krajine. Obyvatelia Mníchova potom mali možnosť vidieť tieto videozáznamy v centre mesta a konfrontovať sa s pohľadom „iných“ na nich samotných, ale aj so svojím pohľadom na samých seba. V najnovšej site-specific performancii Sejjaħ lil Malta zasa necháva divákov na brehu Malty a na vodných taxíkoch z Valletty do Sengley počúvať príbehy z morských mušlí z Tuniska a rozmýšľať o tom, čo pre koho znamená Stredozemné more. Pre jedných rekreáciu, pre druhých smrteľnú prekážku. Tania El Khoury patrí k najvýznamnejším umeleckým a politickým aktivistkám súčasnosti. Za svoje dielo už bola viackrát ocenená a jej performancie a inštalácie videli diváci po celom svete na festivaloch, v galériách aj na uliciach a v rôznych site-specific priestoroch. Je predstaviteľkou silného a dôležitého prúdu umenia, ktoré sa nechce uzatvárať do elitných priestorov súčasného umenia, ale ktoré chce ísť priamo k človeku, na jeho prirodzené miesta a prihovárať sa jeho mysli a srdcu príbehom a formou výnimočným spôsobom.

V produkcii Tak ďaleko, ako ma povedú končeky prstov je okrem silnej výpovede, ktorá nás núti zamyslieť sa nad vlastnou zodpovednosťou a možnosťami skutočne pomôcť, zaujímavá aj forma. Divák, v tomto prípade skôr poslucháč, sa s Baselom Zaraom neuvidí. Bude ho „len“ počuť a prostredníctvom jeho hudby a piesne bude počúvať aj hlas

„tých druhých“, ktorí rovnako ako my túžia po relatívne pokojnom a ekonomicky a politicky stabilnom živote. A bude cítiť nielen to, že sa Baselova pieseň dotýka jeho duše a srdca, ale aj fyzický dotyk, lebo Basel namaľuje divákovi na ruku atramentom dočasné tetovanie, ktoré ako memento ostane ešte nejaký čas na ruke, aby nám pripomenulo našu zodpovednosť, solidárnosť a vyprovokovalo nás možno k nejakej reálnej pomoci a aktivite. Tania El Khoury nás chce upozorniť aj na to, že po prijatí Dublinských dohôd sú migranti naozaj vystavení vôli úradov a predstaviteľov moci a dostanú sa len tam, kam ich povedú končeky ich prstov. Atramentom nám Basel za bielou stenou zafarbí aj končeky našich prstov. Kam nás povedú tie?

Martina Vannayová

„Jeho príbeh sa ma nedotýka len letmo – ako mnohé príbehy a obrazy písané v novinách – ide hlbšie. Poznačilo ma to. Ešte pár ďalších dní ponesiem príbeh so sebou. Je mojou súčasťou, nedá sa ľahko ignorovať alebo zmyť. Vždy keď si vyhrniem rukávy alebo umývam ruky, som konfrontovaná s obrázkami a Zaraaov príbeh mi v hlave znovu beží. Nemôžem tomu ujsť.“

(Lyn Gardner, The Guardian)

„Počúvanie hudby a dotyky chápem ako ich vlastný spôsob nesúhlasu, chápem ich rovnako ako formu umenia alebo ako účelnú metódu. Obrovský horor a zmätok sú srdcervúce a ochromujúce; porozumieť sociopolitickým otrasom je ľahšie, keď ste s príbehom toho druhého spojený srdcom k srdcu.“

(Monica Uszerowicz, Bombmagazine.org)