o inscenácii
Fiúk (Skrytí muži) je o mieste mužov v kastrujúcej spoločnosti, ktorá umlčuje ich inštinktívnu povahu. Tanečníci otvárajú dvere do klietky a dávajú priestor svojej divokosti. Choreograf Frenák nám však ponúka aj Csajok (Credo Hysterica), druhú časť predstavenia, opačný, zrkadlový odraz prvého segmentu, svet žien, ktorý nás volá do hÍbok snov a chaosu. Prostredníctvom svojich štyroch nýmf na javisku sa autor pokúša ukázať nám miesto, v ktorom sny a predstavy vytvorené v podvedomí tvoria celú našu bytosť a neustále sa k nám vracajú. Frenákovo tanečné pojednanie je plné obrazov, gest a konfliktov, v ktorých každý úder triafa priamo do útrob, do srdca. Tanec je niekedy až násilnícky, vytvorený z tiel narážajúcich do seba, metajúcich sa akoby v záchvate. Nie je v tom nič racionálne, prítomná je iba extrémna citlivosť a obrovská schopnosť prinútiť telá rozprávať, a tým nás postaviť tvárou v tvár rozmedziam ľudskej bytosti.
z materiálov súboru
Štýl a spôsob pohybu Pála Frenáka vrcholí, jeho choreografia sa očisťuje, neobsahuje žiadne zbytočné gesto. Scénický obraz je takmer pustý, ale ohromujúco elegantný: zo svetiel vytvára stÍpy, katedrály, z krehkých tiel buduje priestor. ... Toto dielo je čosi tragikomické, vízia podobná filmu o miléniu, o prílišnej moci médií, kde sa živá skutočnosť javí surrealistickou, a čo pôsobí prirodzene, je, samozrejme, len zdanie
László R. Stark, Magyar Hírlap
Takmer každý okamih týchto dvoch predstavení otvára dvere do hÍbky a výšky, do krajiny temnoty a svetla, do zážitkov už prežitých a ešte neprežitých. Obidve hry splývajú – v podstate sú totožné. Uzatvára sa v nich mužský a ženský svet, v každom pohlaví sa prejaví to druhé, obe pohlavia halí rúško tajnosti, márnotratná sila bytia, sklon k hystérii a nesmierna bezmocnosť.
Márta Péter, Ellenfény
Pál Frenák sa v tejto éterickej, nebeskej choreografii pokúša otvoriť dvere klietky a pustiť na slobodu divokú zver podvedomia. Predstavenie je príbeh o tom, ako vzniká napätie medzi racionálnym a pudovým tvorom v jednom tele.
terasz.hu
Neskrotné, napäté telá túžiace vládnuť. Majstrovsky osvetlené túžby, bolesti, beznádeje. Hriech na Zemi, pykanie na nebesiach. Alebo naopak: rozkoš tam hore, utrpenie tu dolu. Tri laná predstavujú tri pupočné šnúry. Alebo tri laná na lapenie ľudí. Alebo očividný znak mužnosti. Sú to obrazy: sochy vytesané so surovej sily. Alebo ikony vytvorené z nebeských tiel. Náboženstvo krásy a štyria tanečníci spravodlivosti.
László G. Szabó, Népszabadság
info
choreografia: Pál Frenák
hudba: Fabrice Planquette
scéna: Pál Frenák
svetlo: Janos Marton
účinkujúci [ FIÚK ]: André Sueiro de Barbosa, Rafael Kaney, Miguel Ortega, Rolando Rocha
účinkujúci [ CSAJOK ]: Kata Juhasz, Viktoria Kolozsi, Lisa Kostur, Nelson Reguera Perez, Adam Zambrzicky
režisér
Pál Frenák (1957) Narodil sa v Maďarsku hluchonemým rodičom. Študoval klasický a moderný tanec na Akadémii Endre Jessinského v Budapešti. V r. 1988 sa presťahoval do Paríža, kde pokračoval v štúdiu klasického baletu, ale aj súčasného tanca a kde aj založil súbor Compagnie Pál Frenák. V r. 1998 získal štipendium do Kujoyama Villa v Kjóte ako súčasť umeleckého programu Ministerstva zahraničných vecí. Počas jeho pobytu v Japonsku si zvolil štúdium každodenného pohybu a začal objavovať jemu dovtedy neznámy svet. V r. 1999 sa jeho tanečná skupina národnostne rozšírila spoluprácou francúzskych a maďarských umelcov v dvoch projektoch. Prvé zo spoločných predstavení Z klietky malo formu krátkej kreácie. Druhé predstavenie z decembra toho istého roku sa volalo Tricks & Tracks a bolo vyvrcholením Frenákovej ázijskej skúsenosti na hudbu od Freda Bigota. Už niekoľko rokov pracuje Frenák v rámci programu „Kultúra v nemocnici“ s hendikepovanými deťmi, obeťami rôznych nehôd, či nepočujúcimi ľuďmi. V súčasnosti pripravuje tiež workshop pre autistické deti v Amiens.