Mŕtva princezná

Mŕtva princezná je príbeh o lekárke z veterinárneho sanatória v doskami obitom mestečku. Rimma sa dostala na ľudské dno; cez deň elektrickým prúdom zabíja túlavých psov, v noci sa spíja s miestnymi kunčaftmi. Koľada však dodáva príbehu druhý plán. Je ním Puškinova rozprávka o spiacej princeznej, ktorú prebudil princ. Rimma ju pozná naspamäť a čaká na toho svojho princa.
(...) Scénu inscenácie tvoria vysoké steny pokryté plesňou, lekárska lampa, pohovka a operačný stôl, na ktorom hrdinovia spia, pijú a milujú sa. Nie je tu však špina, len becketovská prázdnota, v ktorej ľudia žijú ako zvieratá v klietke.

Roman Pawłowski, Gazeta Wyborcza

Ide o veľmi bohatý text; na jednej strane konfrontuje pochmúrny život so snami, na druhej strane núti myslieť na to, čo nás stretne, na všetko, s čím môžeme rátať. Text tiež hovorí o tom, že v každej, aj tej najbeznádejnejšej situácii, sa v nás nájde vôľa zachrániť hoci aj posledný kúsok vlastnej ľudskosti. Tento hlboký humanizmus je svetlou stranou Koľadových diel.
(...) Jerzy Czech (pozn. red. – autor prekladu) nazval Koľadu súčasným Čechovom. Ťažko protirečiť takémuto prirovnaniu. Ide totiž o tú istú atmosféru snívania, očakávania akéhosi zázraku, nemožnosti zvíťaziť nad osudom.

Anna Kochnowicz, Życie

Sila poznaňského predstavenia spočíva v jeho surovosti, v striedmosti formy a prostriedkov. (...) Z prostredia vanie chlad, ktorý môže byť príznakom bezduchej prázdnoty sveta. (...) Režisér sa vedome odklonil od realizmu hry k mnohovýznamovej výpovedi, ktorá dáva interpretácii univerzálnejší a všeobecnejší ľudský rozmer. Realita provinčného Ruska sa tu stáva iba maskou, pod ktorou sa ukrývajú drámy všetkých tých, ktorí v živote neuspeli.

Dorota Mrówka, Festival Interpretacje, web site

Celá inscenácia je vybudovaná neobyčajne konzekventne. Szkotak svojich hrdinov neospravedlňuje, ani neľutuje. Ide skôr o zobrazenie niekoľkých chvíľ zo života Rimmy, Niny, Maksyma, Witalija, ako o pokus presvedčiť nás, že pod ich zvláštnym zovňajškom sa skrývajú veľké srdcia plné hlboko utajovaných citov. Všetky postavy sa musia vysporiadať so situáciou, akú si vytvorili. Szkotak nás necháva samých s problémom, nad ktorým sa máme zamyslieť a nevnucuje nijakú  interpretáciu.
(...) Herci svojím disciplinovaným prístupom a zaangažovanosťou pripomínajú skôr tých, s ktorými Paweł Szkotak pracuje denne v alternatívnom divadle. Inscenácia je dôkazom, že sobáš alternatívy s repertoárovým divadlom môže priniesť veľmi zaujímavé efekty.

Joanna Ostrowska, Teatr