Šťastná Babylónia

Raj a najmä Záhrada io io ito ito boli oslavou polyfónie kultúr a tancov. José Montalvo spolu s Dominique Hervieu (výnimočnou interpretkou a v súčasnosti aj spoluchoreografkou) vo svojej osobitej kozmopolitnej záhrade pestujú umenie fragmentácie, vzájomného porovnávania, koláže a preskupovania. Šťastná Babylónia nevyvoláva len stretnutie a konfrontáciu pohybu, ale ide tu už aj o jeho striedanie a komunikáciu medzi tanečníkmi.
(...) Prekliatie Babylonu, mätež jazykov, sa hravou formou obracia na oslavu jazykovej rozmanitosti, radostnú chválu plurality a kozmopolitizmu. Táto poetická koncepcia mnohorakosti, ktorá je výsmechom akejkoľvek formy xenofóbie, má etický rozmer – vyjadruje odpor voči všetkým podobám barbarstva.
(...) Montalvo sa vyjadruje formou nekonečnej metamorfózy. Postupuje prostredníctvom fragmentov, čo je metóda, ako sa vyhnúť lineárnemu rozprávaniu. Od capoeiry, cez hip-hop, akrobaciu, africký tanec, balet, až po baroko, choreografia roztvára širokú škálu pohybových možností tela a zároveň v tomto radostnom spájaní rôznych prvkov oživuje túžbu po pohybe, rozkoš z fyzického vypätia, oslavu virtuozity, teda všetko, čo dnes zástancovia ortodoxného tanca považujú za podozrivé.

bulletin Théâtre National de Chaillot

Názov Šťastná Babylónia si požičali od postmoderného guru Rolanda Barthesa a podobne ako on zobrazujú kliatbu Babylonu ako požehnanie.

Judith Mackrell, The Guardian

„V Biblii je rôznorodosť zdrojom konfliktu,“ hovorí Hervieu, „ale pre nás je spôsobom, ako ľudí spájať. Naša estetika je založená na rôznorodosti.“
Týmto sa dvojica Montalvo-Hervieu vždy zaoberala. Všetky ich diela sa stali ódami na rôznorodosť, dôkazmi, že harmonická rozdielnosť je nielen žiadúca, ale aj dosiahnuteľná.
(...) Šťastná Babylónia oslavuje rôznorodosť viacerými prostriedkami – filmom, tancom, hudbou či piesňou. Ale zatiaľ čo predtým kultúry iba jestvovali vedľa seba, tu sú väčšmi integrované a vzájomne posplietané.

Nadine Meisner, The Independent

Či už José Montalvo čerpá z baroka alebo surrealizmu, to, k čomu sa chce vo svojom diele dopracovať, je takpovediac radikálny, ba až naivný názor, že k otvorenosti ducha privedie človeka skôr radosť ako teória. Jeho obranu radosti cítime v obrazoch, ešte dôraznejšie ju však vyjadruje pohyb na scéne. Montalvo (...) sa domnieva, že umenie, predovšetkým tanec, sú tu preto, aby ľuďom pomohli vo vzájomnom spolužití, pretože boj o toto spolužitie sa ešte len začína.

Dominique Frétard, Le Monde