Tri sestry

Inscenovanie produkcie v sále Ponitrianskeho múzea je fungujúcim site specific trikom na diváka, ktorý je do deja doslova vtiahnutý, našťastie, nielen podávaným šampanským. Maďarská scénografka Andrea Barthová tento historický priestor zútulnila a okrášlila, aby ho vzápätí mohla zrušiť neohobľovanou drsnosťou života. Vďaka jej kostýmom sú postavy raz smutné sivé tiene, raz éterické bytosti, vzácne exponáty v zbierke života.
(...) A hoci ortodoxní čechovológovia nemusia súhlasiť, Svetozár Sprušanský zostal verný tomu najdôležitejšiemu – atmosfére „trudných žitia minút“. Výrazné úpravy nie sú samoúčelné, text rytmizujú i vypointovávajú (pozn. redakcie: úryvky z rôznych čechovových hier, verše z Puškina, Lermontova, Nekrasova).
(...) Kým v prvej časti sa dívame akoby na milý rodinný film, po pauze sa nám kruto odkryje premietačka. Réžia zvýraznila pocit samoty, pominuteľnosti, straty, odchodu, fyzickej i duševnej smrti. Dvere, za ktorými tušíme akési hlasy a tiene, sú spolu s nervóznym cinkaním kľúčov azda najvýraznejšou záverečnou metaforou.

Zuzana Uličianska, SME

Sprušanský uprednostnil výstavbu témy a tvorbu atmosféry pred realistickým rozohrávaním jednotlivých vzťahov. Scénografická zložka sa stala významotvornou, niektoré (podľa inscenačnej tradície) výrazné postavy (Veršinin) boli potlačené na úkor iných (Natália Ivanovna). Naturalistické túžby, utrpenie a smrť nahradili znaky a náznaky, symboly a gestá. Vznikla jemná pastelová skica určitého životného pocitu, ktorá v divákovi rezonuje s takou intenzitou, s akou k nej s vlastným názorom pristupuje. Lebo táto inscenácia svoj názor má.

Soňa Uličná, Dominofórum