Maďarský agát

V roku 2014 Európska únia predložila návrh nariadenia o prevencii a riadení introdukcie a šírenia inváznych nepôvodných druhov. V zozname rastlín a živočíchov, ktoré podľa únie predstavujú hrozbu pre biodiverzitu európskeho kontinentu, sa ocitol aj agát biely a norok americký, ktoré sa do Európy dostali zo Severnej Ameriky. Návrh, ktorého cieľom je systematický boj proti nepôvodným druhom na európskom území, napadli viaceré členské štáty, pre ktoré tieto druhy predstavujú významný ekonomický prínos. Zatiaľ čo Dánsko je významným producentom norkových kožušín, Maďarsko patrí medzi popredných výrobcov a exportérov agátového medu.

Nenáročnosť na pôdne podmienky, rýchly rast a všestranné využitie agátu sa pričinili o to, že sa pre Maďarov stal jedným z najobľúbenejších stromov a zaberá takmer štvrtinu celkového lesného porastu. Aj napriek možnému negatívnemu dopadu na životné prostredie je preto agát biely významnou drevinou, okrem iného aj pre mimoriadne trvanlivé drevo. Pre krajinu však nepredstavuje prínos iba pre hospodárstvo, ale už viac ako tristo rokov funguje aj ako zdroj inšpirácií pre maďarských spisovateľov a výtvarníkov. Spolu s agátovým medom je agát

biely národným symbolom, zapísaným do zbierky maďarských hodnôt Hungarikum. V kontexte nariadenia Európskej únie sa zároveň stal v Maďarsku predmetom vášnivých diskusií, keď sa do pôvodne ekologickej témy zamiešala politika.

Ako sa môže pôvodne americká rastlina stať národným symbolom v krajine, kde bola privezená pred niekoľkými storočiami? Táto otázka je východiskom pre vznik inscenácie mladých tvorcov – výtvarníka Benceho György Pálinkása a dramaturga a režiséra Kristófa Kelemena.

Maďarský agát je postfaktické dokumentárne dielo, ktoré nie je typickým príkladom politicko-dokumentárneho divadla. Skupina piatich performerov na čele s Pálinkásom a Kelemenom na začiatku založila hnutie, aby spoločne z agáta bieleho vytvorili symbol otvorenej spoločnosti. Tvorbu inscenácie tak sprevádzali akcie, počas ktorých tvorcovia navštívili emblémové miesta z histórie maďarského národa a zanechávali na nich symbol agáta – od národného parku až po historické knihy v knižnici. Videozáznamy týchto groteskných akcií mapujúcich činnosť hnutia sa počas predstavenia premietajú na plátno a tvoria neoddeliteľnú súčasť performancie. Členovia hnutia okrem toho na javisku rekonštruujú podniknuté akcie, citujú politické prejavy, ponúkajú divákom agátový med a pálenku a hrajú aj vlastnú autorskú hymnu na agát biely.

Podstatou ich diela však nie je detailná analýza faktov súvisiacich s európskou smernicou a následne s politickou kauzou, na čele ktorej stojí vrcholný predstaviteľ maďarskej vlády Viktor Orbán. Tvorcovia sa zároveň umne vyhýbajú pátosu; inscenácia srší humorom a iróniou, čím podčiarkujú absurdnosť nacionalistického a populistického konania pred- sedu vlády, ktorý situáciu využíva ako prostriedok v boji proti bruselskému diktátu.

V konečnom dôsledku však môžeme dielo skupiny mladých tvorcov vnímať v omnoho širšom kontexte. Je totiž paradoxné, že národným symbolom krajiny, kde silnie xenofóbny vzťah k rasovým a národnostným menšinám, sa môže stať práve cudzokrajná rastlina. Na príklade agáta bieleho tak inscenátori hovoria o spôsoboch migrácie, inklúzie a izolácie, ktoré napokon súvisia aj so súčasným negatívnym postojom významnej časti spoločnosti voči prijímaniu migrantov z krajín Blízkeho východu.

Ján Balaj

„Ak chcete pochopiť túto inscenáciu, nepotrebujete žiadne špeciálne vedomosti z botaniky; produkcia sa netýka ani ekologických otázok. Jasne však poukazuje na to, ako rôzne ideológie vo svojich argumentoch zneužívajú vedecké fakty (vyňaté z kontextu) a využívajú strom – agát, aby presadili svoje názory alebo odôvodnili svoje osobné záujmy.“

(Kitti Gosztola, Artmagazin)

„Žáner inscenácie je vyvážený medzi vydretým zborovým prednesom performerov, poučnou slam poetry a multimediálnou performanciou.“

(Sisso Artner, szinhaz.net)

„... Maďarský agát, najkrajšia, najvtipnejšia, najpoetickejšia a výstredne politická produkcia na 4. ročníku dunaPart.“

(Esther Slevogt, nachtkritik.de)