Bude to len horšie a horšie a horšie, priateľu

Bude to len horšie a horšie a horšie, priateľu je tanečné sólo, ktoré medzi odbornou aj laickou verejnosťou spôsobilo hotovú pohromu a v krátkom čase po premiére dostalo pozvanie na takmer všetky významné európske javiská či festivaly.

Lisbeth Gruwez ho vytvorila v pevnom spojení so zvukovou kompozíciou belgického hudobníka Maartena Van Cauwenbergha, s ktorým súbor Voetvolk aj založila. Ambientálne a minimalistické riffy hudobného pozadia s fragmentmi záznamu naliehavej kázne ultrakonzervatívneho amerického kazateľa Jimmyho Swaggarta sú v plnom súzvuku s pohybom Gruwez na javisku, s jej pohľadmi aj pohybmi rúk. Vytvárajú neustále sa stupňujúci pocit napätia, v dôsledku ktorého sa prvotný príjemný dojem z charizmatickosti tanečnice náhle mení na zvláštny pocit nebezpečenstva. Bola to vztýčená hajlujúca ruka alebo sú to stále prvky baletu?

Z hľadiska účinku sa postup dokonale zhoduje s témou predstavenia – podmanivosť extrémistických náboženských či politických prejavov je spočiatku nenápadná, manipulatívnosť demagógie v nich však čoraz silnejšie zviera naše hrdlá a mysle, a nebadane nás v hypnotickom opojení unáša tam, kam nás chce dostať.

Gruwez naozaj účinne minimalizuje výrazové prostriedky – vzdáva sa veľkých komplexných kompozícií, scénografie alebo akýchkoľvek vonkajších efektov a sústreďuje sa iba na niekoľko gest – tanečných fráz. Tie zväzuje pevne so slovom, s fragmentmi prejavu a konštruuje nový vlastný prejav – vlastnú telesnú antikázeň o manipulácii. V cyklických opakovaniach, v zaujímavo a prekvapivo pointovaných variáciách sa tých pár slov a gest do nás zarezáva stále hlbšie – posolstvá ako ostré britvy. O ľudstve, o nás samých, o zlyhaniach, chybách a malosti.

Toto však nie je dielo, ktoré by chcelo moralizovať. Chce ukázať, akú silu môže mať dobre zvolená kombinácia slov a gest, pri- čom účinky skúma nie iba na poslucháčoch, ale aj na rečníkovi. Necháva na sebe a pred nami explodovať tento molotovov koktail fráz a charizmatického prejavu. Je to natrénovaný tranz, do ktorého sa tanečníčka dostane? Aká je hodnota tranzu, ak je iba nacvičená? Tak ako v tanci derviša, fyzikálne zákony tu pomáhajú zmene vedomia a Gruwez to nepopiera, skôr naopak. Rozkrýva nebezpečné zneužitia mechanizmov zahrávajúcich sa s hraničnými emóciami a stavmi mysle, čím ponúka aj vzácnu a veľmi úprimnú sebareflexiu performatívnej umelkyne a skúša medze apelatívnych ambícií divadelného umenia.

Maja Hriešik

„Nie je tu nič, čo by bolo treba pochopiť. Slová netvoria vety. A telo, slovami neznamená niečo. Vyžaruje z neho iné chápanie, nie rečové. Telesná sémantika. Vzplanutie je trochu rýchle a potrebovalo by to iné prehĺbenie. Rýchlosť sa stupňuje, napätie stúpa crescendo. Telo je dôležitejšie ako slová. Svojou meravosťou vyjadruje vážnosť. Postojom odhaľuje nebezpečenstvá reči. Lisbeth Gruwez napokon vyskočí, vydá obrovskú energiu. Chápeme tú prudkosť, drásanie. Telo pokryje zem. Reči môžu zabíjať. Ramená vymrštené nahor, akoby vystrelené. Obrat o 180 stupňov, pochod smerom hore po scéne. Interpretka a choreografka povedala to, čo mala povedať, telesne a zanietene.“

Charlotte Imbault, Mouvement.net, máj 2012

„Je to všetko o kontrole. Kľúčom je forma. A sila, ktorou Lisbeth Gruwez bravúrne potvrdzuje svoj tanec. Koniec rečí. Koniec skrom- nosti. Odteraz to bude len horšie, priatelia. Nechajme to prísť.“

Melanie Suchy, BALLET TANZ