Otvorení všetkému

Starý rozheganý žigulík plný ľudí tváriaci sa ako mercedes, mince vypadávajúce z vreciek, umelé kvety, pestré sukne, Djelem djelem, terénni pracovníci, hudba a spev, to je len časť zoznamu najotrepanejších klišé, ktoré si možno vybaviť, keď hovoríme o Rómoch. Čo tak z týchto klišé poskladať predstavenie a rovno s Rómami a prizvať si k tomu svetoznámeho umelca, aby s týmito “rodenými” tanečníkmi a “rodenými” lúzrami naštudoval tanečné predstavenie? Goetheho inštitút Praha práve toto urobil. Po mesiacoch terénnych výskumov a výbere účastníkov v Maďarsku, Českej republike a na Slovensku sa v Berlíne pôsobiaca choreografka argentínskeho pôvodu Constanza Macras oboznámila nielen s tým, kým sú alebo čím by chceli byť Rómovia. Zistila najmä, čím by ostatní chceli, aby sa Rómovia stali. A preto sa rozhodla, že nebude robiť poučné divadlo, ktoré vyvolá iba ak falošný súcit, ale že sa pokúsi zúčastneným vytvoriť priestor na to, aby získali sebadôveru byť tými, ktorými sú, a aby si mohli aspoň položiť otázku, čím by chceli byť.

Macras inscenáciou Otvorení všetkému nerobí politické gesto, rovnako ako ho nerobila ani vo svojich predošlých projektoch Hell on Earth (Peklo na Zemi) a Scratch Neukölln (Drsný Neukölln), v ktorých pracovala s mládežou z problematických berlínskych štvrtí. Nezostáva však tragickým udalostiam z dejín a prešľapom súčasnej európskej politiky nič dlžná, a preto necháva zaznieť slogany o vypočítavosti Rómov, ktoré politici a médiá trúsia bez rozdielu v západnej a strednej Európe, sociologické štatistiky, ktoré sprevádzajú všetky pokusy “vyriešiť” problém neprispôsobivých občanov alebo citlivo odkazuje na príklady z umenia, keď boli Rómovia zneužití. Napríklad vo filme Tiefland (Nížina) Leni Riefenshtal, do ktorého režisérka použila na komparz Rómov z nacistických táborov, pričom mnohí z nich následne putovali do Osvienčimu.

Hoci v inscenácii Otvorení všetkému zaznievajú autentické príbehy účinkujúcich, Macras nerobí dokumentárne divadlo, antropologický výskum ani moralitu. Nezaujímajú ju vinníci a obete. Zaujímajú ju iba ľudia. Každý jednotlivec zvlášť. Vzniká tak kompozícia voľne radených obrazov, príbehy jednotlivých účastníkov zaznievajú v sprievode hudby naživo hranej rómskou kapelou Gitanes v neustále sa meniacej nálade – od surreálnej cez komickú k clivo-melancholickej. Súkromné odhalenia striedajú kompozične a tanečne komplikovanejšie obrazy. Otvorení všetkému sa nesie v štýle najlepších predstavení Constanzy Macras – o zložitých a smutných príbehoch hovorí akoby mimochodom, so zámerne popovo-dekadentným ľahkonohým režijným prístupom, ktorý vzbudzuje dojem, že my všetci dokážeme žiť otvorení všetkému a bez potreby vytvárať medzi sebou hranice.

Maja Hriešik

„Názov Otvorení všetkému je sľubom i požiadavkou zároveň. Choreografka sa musí otvoriť a upustiť od zaužívaných štruktúr. Nehľadá agresívne konfrontácie kultúr, ale otvorený rozhovor, výmenu, pri ktorej sa obe strany zbližujú, ale zachovávajú si možnosť ostať sebou samými. Symbióza je jej rovnako cudzia ako násilné strety. Od svojich tanečníkov očakáva to isté: odhodlanosť nechať iných prísť bližšie, otvoriť sa a rozprávať o problémoch, ktoré sprevádzajú ich národ. (…) Spoločná reč medzi kultúrami sa paradoxne skrýva v predsudkoch, ktoré proti sebe pociťujú. Či už rómsky folklór, flamenco alebo popmusic, všetko sa stáva súčasťou príbehu prenasledovania, opakovaných nedorozumení a sociálneho odcudzenia. Macras sa snaží ukázať spájajúce v rozdeľujúcom, v stereotypoch, ktoré so sebou nesú tanečníci, ako aj diváci.“

Alexander Pleschka, Die Zeit Kultursommer 2012

„Folklór a legendy, pestré sukne, Carmen a vzlykajúce husle, sloboda a dobrodružstvo, česť a okrúhle náušnice – naše klišé sú romantické, v horšom prípade zákerné – zlodeji, lenivci, spodina. Macras proti tomuto chce postaviť moderný obraz, ktorý búra hranice – tie v dedinách aj v hlavách. „Vezmi si život do vlastných rúk. Ty sám si zaň zodpovedný.“

Renate Klett, Bilder und Zeiten, Frankfurter Allgemeine Zeitung

„Otvorení všetkému je cestou komplikovaným životom v rómskych komunitách. Ale Macras ich neberie iba ako ‚problémové prípady‘, pretože tým by ich zase iba ohraničovala a vylučovala zo spoločnosti. Pridáva k nim vynikajúce tanečné kvality. Nesnaží sa rómsku kultúru ani konzervovať, ani vyjasniť. Tak vzniká bláznivý mix cigánskeho folklóru, hip-hopu, flamenga a súčasného tanca. Je zábavné sledovať, ako Rómovia a performeri DorkyPark hľa- dajú na javisku spoločnú reč vo forme tanca. A napriek všetkej nemotornosti je to aj veľmi dojímavé.“

Sandra Luzina, Tagesspiegel