Čím viac nás je, tým rýchlejšie dosiahneme cieľ

Traja umelci pôsobiaci v Slovinsku si v roku 2007 oficiálne zmenili svoje pôvodné občianske mená na meno Janez Janša. Používajú ich v oficiálnom styku a všetky ich doklady sú naň vystavené. Pre pochopenie tohto projektu, ktorého súčasťou je aj performancia Čím viac nás je, tým rýchlejšie dosiahneme cieľ, je potrebný krátky exkurz do súčasnej slovinskej politickej scény. Meno Janez Janša (oficiálne Ivan Janša) patrí totiž jednému z najvýznamnejších slovinských politikov obdobia po roku 1991, kedy sa tento štát odčlenil od Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia.

Janša bol už počas osemdesiatych rokov známy ako autor článkov, v ktorých kritizoval plytvanie financiami v Juhoslovanskej ľudovej armáde. Komunistický režim vtedy reagoval na tieto články obvinením z nezákonného získania utajených materiálov. V tomto procese boli spolu s Janšom obžalovaní a odsúdení aj ďalší dvaja novinári z časopisu Mladina a podplukovník armády. Proces sprevádzalo niekoľko procesných chýb, z ktorých

najzávažnejšou bolo, že bol vedený v srbochorvátčine, hoci podľa vtedajšieho práva mali byť súdne procesy vedené v jazyku krajiny, kde proces prebieha, v tomto prípade v slovinčine. Hoci tresty boli nakoniec odsúdeným odpustené, práve tento moment považuje časť historikov za začiatok rozkolu medzi slovinskými a srbochorvátskymi komunistami.

Už v roku 1989 bol Janez Janša jedným zo zakladajúcich členov prvej známej slovinskej opozičnej strany s názvom Slovinský demokratický zväz. Po tom, čo v roku 1990 zvíťazila v prvých slovinských demokratických voľbách volebná platforma DEMOS, ktorej bol členom, stal sa ministrom obrany. Tento post zastával aj po rozpade DEMOSu až do roku 1994, kedy musel z tohto postu odstúpiť pre aféru, ktorá bola vtedy považovaná za zneužitie právomocí. V tom čase už bol rok predsedom ďalšej politickej strany, Sociálnodemokratickej strany Slovinska, do ktorej vstúpil v roku 1992. Tá sa medzičasom premenovala na Slovinskú demokratickú stranu a namiesto sociálnej demokracie začala presadzovať líniu ekonomického pravicového liberalizmu, pričom z hľadiska spoločenskej orientácie sa prihlásila k myšlienkam konzervatívnej pravice.

V období rokov 2004 – 2008 bol Janez Janša slovinským premiérom prvý raz. Hoci práve v tomto období začal vznikať projekt Volám sa Janez Janša, dnes dostal ďalší zaujímavý rozmer: Napriek tomu, že Janša bol v roku 2011 obvinený z korupcie v obchode s vojenskou technikou, stal sa od februára 2012 slovinským premiérom druhý raz. Treba dodať, že Janša ako jeden z najdlhšie pôsobiacich politikov novodobej histórie Slovinska sa stal aj jedným z najmocnejších mužov tohto štátu. Hlavným cieľom projektu Volám sa Janez Janša bolo vytvoriť film. Ten je momentálne tesne pred dokončením a práve pasáže z neho tvoria podstatnú časť performancie Čím viac nás je, tým rýchlejšie dosiahneme cieľ. Už fakt, že podstatná časť javiskového tvaru vychádza z filmového materiálu, jasne poukazuje na to, že projekt osciluje medzi viacerými umeleckými druhmi a otvára otázku, čo všetko je divadlo a kde sú jeho hranice.

Na základnom pôdoryse dokudrámy (či skôr dokuumenia?) nastoľuje všeobecné otázky identity jednotlivca či úlohy mena v ľudskom živote. Zároveň je však detailným príbehom troch konkrétnych ľudí (a ich rodín), ktorí sa rozhodli zmeniť si meno. Tvorcovia primárne nechcú na otázky odpovedať, naopak, viaceré nechávajú nezodpovedané.

Asi najvýstižnejším dôkazom toho, ako sa tvorcom darí v prelínaní dvoch svetov – umenia a reality – v kontexte súčasnej multimediálnej doby, je dôsledok ich projektu na internete. Ak totiž ešte pred pár rokmi internetová encyklopédia či internetové vyhľadávače poznali len jedného Janeza Janšu, dnes sa už za jednotlivými menami nachádzajú spresnenia: politik, režisér, výtvarník, umelec...

Miro Zwiefelhofer

„V predstavení sledujeme závažnosť zmeny mena na konkrétnom prípade troch umelcov, ktorí si zmenili meno na Janez Janša. Sme svedkami intímneho svedectva ich rodičov, ktorí – ako o tom svedčí nový rodný list – priviedli na svet Janeza Janšu. Rozhodnutie ich syna ich zmiatlo, šokovalo ich, dokonca im ublížilo. Nechápu to gesto. Ďalej sú tu politické súvislosti zmeny tohto mena, ktoré tento akt vysvetľujú buď ako ospravedlnenie politiky Janeza Janšu, (...) alebo ako podvratný čin, (...) ktorý multiplikáciou mena relativizuje ,originál´ Janšu...“

Jela Krečič, Delo, apríl 2010

„Diváci pozorne sledovali videoprojekcie a súčasne dianie na javisku; boli ohromení, spokojní, nadšení, bolo počuť chichot, zatiaľ čo od dvoch či troch prítomných Slovincov (v hľadisku) občas zaznel hurónsky smiech.“

Uršula Rebek, Dnevnik, máj 2010