III Fúrie

Riešiť akýkoľvek problém nášho sveta znamená neustále konfrontovať súčasnosť s minulosťou, spomienky s aktuálnymi zážitkami a predstavami o budúcnosti. A nezáleží na tom, či riešenie prinesie spomienka na banálnu situáciu, alebo štúdium archetypálnych príbehov. Na tomto poznaní je vystavaný text inscenácie III Fúrie troch poľských autoriek – dráma, oratórium, prológ k tragédii alebo ako ešte inak by sa dala nazvať predloha tohto nezvyčajného divadla, vymetajúceho najtemnejšie kúty poľskej duše, pátrajúceho po koreňoch dnešného každodenného zla v nedávnej histórii a dávnych mýtoch. Textom sa prelínajú príbehy dvoch matiek, ktoré rozprávajú o svojich trpkých životoch. Tá prvá – Danuta Muter – je primitívna žena, reprezentantka tých, za ktoré sa hanbíme a o ktorých obvykle mlčíme. Tá druhá, Alkména, žena profesora Markiewicza, je naopak z rodu hrdinov, osvietených patriotov, inteligencie. Danuttina babka počas druhej svetovej vojny vydala Nemcom dve ženy z Varšavy, aby získala zelený kabát jednej z nich.

S kliatbou, ktorá odvtedy sprevádza rodinu, musí bojovať aj hlúpa Danutta, vrahyňa svojich vlastných detí. Na druhej strane je príbeh pani profesorovej Markiewicz lamentom ženy, ktorá vychovala svojho syna k patriotizmu. On potom v záujme ochrany a kultivovania vlasti vraždí prostitútky, komunistov, kňazov. Príbehy oboch žien, prednášané pred bránami Olympu, prepájajú príhovory Apolla – dekadentného boha či moderátora obskúrnej televíznej show, ktorý celú inscenáciu vedie ako zborovú psychodrámu. III Fúrie nie sú farbistou historickou freskou, ale peklom spoločných predsudkov, fráz, falošných mýtov. V ňom sa potácajú čisto poľskí hrdinovia, perverzné kaliky, ktorým z ich antických predobrazov ostali už len mená. III Fúrie rozbíjajú mnoho tabu, ktorých sa súčasní Poliaci zámer- ne nedotýkajú, a demaskujú čítankové predstavy o hrdinstve a utrpení národa. Katarzný účinok inscenácie III Fúrie nespočíva v rozkrývaní silného tragického príbehu, ale v očistnom pocite po krutom a až na dreň idúcom kolektívnom sebaspytovaní, ku ktorému diváka privedú.

Text pôsobí ako generačné vyrovnávanie sa s históriou, zápas s prebytkom pamätí a nedostatkom sebareflexie. Autorkám bol východiskom román Dzidzia (Ženy) Sylwie Chutnik a kniha zápiskov Egzekutor (Exekútor) Stefana Dąmbského, ktorý sa počas druhej svetovej vojny dobrovoľne prihlásil do oddielu likvidátorov Nemcov a konfidentov Armie Krajovej (Krajinská armáda), po vojne emigroval do USA a v roku 1993 v Miami spáchal samovraždu. Jeho zápisky, publikované na internete vďaka jeho deťom, sa stali veľmi populárnymi.

III Fúrie sú divadlom extrémov. Hlasná hudba, silné javiskové obrazy a texty na hranici brutality a nechutnosti, ktoré majú blízko k surrealizmu a makabrálnym výjavom. Marcin Liber svojou réžiou s pomocou živej gitarovej hudby extrémne polohy textu šikovne podčiarkuje, diváka nešetrí a vťahuje ho do krutého labyrintu, na konci ktorého je očistný zážitok. Jedna z najlepších inscenácií uplynulej sezóny v Poľsku je v neposlednom rade aj zásadným vyjadrením sa k Warlikowského ideologizácii obete v ospevovanej inscenácii (A)pollonia. III Fúrie krutou paródiou nekompromisne boria aj tento nový poľský mýtus.

Ján Šimko

„Herci predstavujú celý rad národných postáv: futbalových fanúšikov, sedliakov s kosami, poľských fúzatých inštalatérov – gayov a staničné prostitútky. Vinné i nevinné obete vojny a komunizmu prinášajú vence s nápisom vypožičaným z piesne futbalových štadiónov pre porazených: ‚Do toho, Poliaci, nič sa nestalo‘. Možno bola ich obeť márna, byť katom je úplne normálne, Poľsko sa stáva skanzenom vinníkov, ktorí si nie sú vedomí svojej viny a nechápu svoj trest. Liber ponúka iný typ konverzácie s Poľskom a o Poľsku než Strzępka alebo Klata. Liber je menej agresívny a anarchický, ale udiera klinec po hlavičke. Úžasné, hrozivé predstavenie.“

Łukasz Drewniak, Przekrój, 18. apríl 2011

„Predstavenie šokuje obecenstvo použitím ostrej, punkovej estetiky a pokusom postaviť sa proti národnej mytológii. Tiež rovnakým prístupom k dvom zločinom – tomu, ktorý spáchala Danutina stará mama z jednoduchého dôvodu – chamtivosti – a tomu, ktorý spáchal kat Armie Krajovej konajúci z vlastenectva. Utrpenie obetí, ktoré sa nedá merať, umožnilo autorkám dať tieto dva zločiny na rovnakú úroveň. Danutino konečné rozhodnutie darovať kabát s líščím golierom profesorovej žene, ktorú stretla na stanici, je gestom zmierenia – mávnutím ruky nad minulosťou, pojmami trestu a viny a klasifikáciou spáchaných zločinov.“

Magda Piekarska, Gazeta Wyborcza Wroclaw, 15. marec 2011