Pohania

„Zdanlivo banálny príbeh chronicky nefunkčnej rodiny dramatička a publicistka Anna Jablonská prešpikovala ucelenou úvahou o viere a všetkom, čo sa za ňu v súčasnosti skrýva či prezlieka. V konečnom dôsledku pôsobí zo všetkého najviac ako výpoveď ateistu či aspoň hlbokého skeptika, keďže k duchovnu v každej zobrazenej rovine pripisuje zištné, ak nie priam prízemné dôvody.

Nekončí sa však bohorovnou bodkou, ale pokorným otáznikom a hádam aj nádejou, že človek v celej svojej malosti a obmedzenosti predsa občas dostane od života či Boha druhú šancu – hoci aj v podobe zázraku.

K aktuálnej hre, ktorú v štúdiu SND zasadila dvojica výtvarníkov Martin Kotúček – Juraj Kuchárek do výraznej a dômyselnej scény, sa viaže aj vlastný pohnutý silný príbeh. Dvadsaťdeväťročná Jablonská tragicky zahynula, keď si za ňu išla prebrať ocenenie – v januári minulého roka počas teroristického útoku na moskovské letisko. Nie náhodou sa jednej z hlavných úloh v hre zhostila Zuzana Fialová, ktorá mohla počas incidentu stáť od Jablonskej len niekoľko desiatok metrov.“

Lucia Javůrková, Pravda, marec 2012

„Besy vládnu svetom, aj preto sú Pohania poslednou hrou mladej autorky. Pred smrťou však v nej stihla podať znepokojujúcu správu o svete. Ani inscenácia režiséra Mariána Amslera ne  obrusovala hrany, pracovala citlivo s poéziou aj so zhnusením, šokom či provokáciou. V niektorých scénach je ktosi navyše – diabol či zlý duch? Zhmotnenie besov do akýchsi križiakov  či šamanov je trochu gýčové, ale zapadá do snahy o povýšenie inscenácie nad rámec televízneho realizmu.

Prvá časť je naturalistickým pohľadom do domácnosti, do ktorej nečakane pribudne babička žijúca dovtedy po kláštoroch. Už ako mladá prenechala výchovu svojho syna starým rodičom, za dôležitejšie považovala sa zaňho veľa modliť. Jej nevesta Marína považuje zas za najpodstatnejšie udržiavanie domácnosti – dookola opakuje, že na všetko je sama. Jej pasívny manžel len čaká na svoju veľkú šancu v umení, pričom nechápe, že už na to nemá talent. Navonok arogantná dcéra túži po láske a pochopení.

Scéna je maximálne funkčná, umožňuje aj v obmedzenom priestore štúdia zmeny priestorov. Kostýmy sú možno trochu expresívnejšie, ako museli byť. Hudba Slavomíra Solovica je filmovo podmaňujúca a je hlavným činiteľom zmien nálad.

Pohania sú inscenáciou s odvážnym umeleckým aj životným názorom, ktorá nevyhnutne vyvoláva emócie. Tvorcovia pootvárali priveľa Pandoriných skriniek na to, aby sme z predstavenia odchádzali s dobrým pocitom, že svet je taký, ako má byť.

Dokonalé skrotenie zlých duchov by si možno žiadalo viac skúsenosti, ale úloha divadla spochybňovať to, čomu sami neveríme, bola naplnená.“

Zuzana Uličianska, SME, marec 2012

„Hra pripomína skôr filmový scenár ako klasicky vystavaný dramatický kus a režisér Marián Amsler aj využíva isté prvky filmového rozprávania, keď dej vystavia v dvoch odlišných častiach, či používa počas predstavenia rôzne vizuálne pôsobivé scény, ktoré dej výborne dopĺňajú a podčiarkujú. Stret viery, neverectva, pohanstva či viery v peniaze, silu umenia, nekonečné čakanie na zázrak, ktorý však ani nemusí prísť, to je len niekoľko z tém, ktoré táto skvele napísaná hra absorbuje a využíva. Divadlo nie sú preteky, a tak sa nevraví, kto je lepší, ale rovnako zaujme hysterická, zúfalá matka v podaní Zuzany Fialovej, nepraktický rojko Marián Geišberg ako Oleg, takmer dokonale sadla úloha pobožnej babičky Božidare Turzonovovej, nesklame Nikolaj v podaní Františka Kovára či Peter Trník ako bezcitný Sergej a klobúk dole pred výkonom študentky VŠMU Alexandry Palatinusovej, ktorej citovo rozbitá Kristína bola skutočne neľahkým orieškom.“

Andrijan Turan, Slovenka, apríl 2012