X milimetrov z Y kilometrov

Prelom tisícročí býva často označovaný aj za obdobie inflácie pamätí. Technológie umožnili, že množstvo uchovávaného materiálu sa oproti predošlým dekádam viac než zdesaťnásobilo. V situácii absolútneho premnoženia pamätí a uchovávaných informácií vzrástol po páde totalitných režimov v krajinách bývalého sovietskeho bloku záujem aj o materiály z  archívov represívnych zložiek. Informácie z archívov sú viac či menej prístupné, ale s  ich objavením sa vynára aj nový problém: kto bude materiály spracúvať tak, aby boli všeobecne použiteľné, do akej miery dôveryhodné bude takéto spracovanie a čo vlastne znamená používať tieto materiály.

Archívy bývalej rumunskej tajnej polície (Securitate) vláda sprístupnila až dlho po páde Ceauşescovho režimu a prístup k nim je i naďalej veľmi obmedzený. Niektorí tvrdia, že je v nich 40 km dokumentov, iní udávajú 26 km. Nedávne zverejnenia, ktoré sú veľmi selektívne, rovnako ako dnešné praktiky mocných, urobili z tajných služieb a  ich archívov hlavného dodávateľa nepopierateľných právd. Ústrednou postavou inscenácie Gianiny Cărbunariu X milimetrov z Y kilometrov je spisovateľ a novinár Dorin Tudoran, ktorý v roku 1985 opustil Rumunsko po štyridsiatich dňoch hladovky. Jeho zložka v archíve Securitate má približne desať tisíc strán. Tudoran z malej časti z nich zostavil a publikoval knihu Ja, ich syn. Kniha ukazuje, ako Securitate a jej informátori vytvárali fiktívne príbehy o sledovaných osobách, a ako blízko sa k nim vedeli dostať prostredníctvom nátlaku na ich priateľov, aby spolupracovali. Securitate sa pokúšala Tudorana ovplyvňovať „pozitívnym spôsobom”

a diskreditovať ho v čase, keď bol v emigrácii. Východiskovým bodom inscenácie Gianiny Cărbunariu, ktorá pri príprave inscenácie kontaktovala Tudorana rovnako ako niekoľko ďalších sledovaných, je skúmanie idey pravdy vo svete postavenom na duplicitách, aliasoch a kamuflážach seba samých. Inscenácia X milimetrov z Y kilometrov na konfrontácii rôznych právd ukazuje, ako rečové akty, výpovede a príbehy konštruujú realitu, ako v totalitnom režime pravda degradovala na prostriedok legitimizovania moci a ako sa po jeho páde stanovovanie pravdy stalo výnosným obchodom.

Cărbunariu nejde o to, aby vytvárala rekonštrukciu reality, skôr chce skúmať, aké možnosti má divadlo pri vytváraní takýchto rekonštrukcií a ako zaobchádzame so stopami skutočnosti. Jej diela sú chudobným divadlom, redukovaným na minimálne množstvo formálnych prostriedkov a s  minimálnymi rozpočtami. Sila tohto divadla spočíva v schopnosti nastoľovať aktuálne spoločenské problémy a nabádať publikum k diskusii spôsobom, ktorý nenazerá na problém čierno-bielo, nemoralizuje a nepoúča, ale pokúša sa pochopiť komplikovanú skutočnosť tým, že otvára priestor viacerým pohľadom a citlivo prináša aj tie, ktoré sa bez cudzej pomoci nedokážu dostať k slovu.

Ján Šimko

„... štyria herci si vymieňajú úlohy, raz sú obvinenými, a potom zasa obviňujúcimi, upozorňujú na rozdiely vo výpovediach spisovateľa a v ich archívnych záznamoch. Hrajú v priestoroch medzi divákmi, ktorí si v hľadisku sadnú, kam chcú a niekedy sa ocitnú uprostred vypočúvania. Video produkcia Cipriana Mureșana, rumunského umelca, ktorý vystavuje od Berlína až po Sydney, umocňuje myšlienku sústavného sledovania web-kamerami umiestnenými na stole pri vypočúvaní. (...) „Nedostatok solidarity bol v tých časoch normou, a bohužiaľ, v Rumunsku je to tak ešte aj dnes,“ hovorí Gianina Cărbunariu.

November 2011, lepoint.fr