Krvavá svadba

(...) Krvavá svadba García Lorcu je svojím baladickým príbehom, dusnou, dramatickou atmosférou, možnosťou využívania prvkov ľudovej kultúry vďačným titulom pre náročnejšie divadlá, ktoré chcú poskytnúť divákom nielen lacné komédie, ale aj hodnotné drámy. Režisér Jozef Gombár a dramaturgička Monika Michnová sa snažili príbeh priblížiť našim divákom, preto nahradili Lorcove lyrické pasáže súčasnými piesňovými textami Filipa Topola.
(...) Stála prítomnosť všetkých postáv na scéne a ich účinkovanie ako chóru má významovotvorný efekt (uzavretá spoločnosť ako jednotný „organizmus“ reaguje na všetky diania a neumožňuje „únik“, porušenie pravidiel), pomáha vytvárať pôsobivú, dusivú atmosféru a rozširuje dimenzie smerom k antickej dráme.

Géza Hizsnyan, interný hodnotiteľ

(...) Uvedenie Krvavej svadby, náročnej a umelecky nesporne vysoko hodnotnej predlohy, som pochopil ako snahu ponúknuť divákovi hodnotný titul, obohatiť ho o vlastný pohľad a popasovať sa – s využitím prostriedkov výrazu moderného divadla – s jeho elementárnou dramatickosťou a silným tragickým vyústením. (...) V Krvavej svadbe preukázal scénograf priam poetický zmysel pre zhmotnenie symboliky tejto hry, keď sa dominujúcim znakom stala koruna stromu nad hracím priestorom.(...) Režisér naštudoval Krvavú svadbu ako vec verejnú, ako otvorené divadlo, ako vec celej obce, pričom účinkujúci sú aj akoby súčasťou chóru.

Milan Polák, teatrológ