Nažratí

Zomrieť sa dá nielen od hladu, ale aj z prebytku jedla. Nehovorím iba o fyzickej smrti, ale tiež o smrti duševnej, ktorá nadmernú výživu sprevádza. Táto choroba je, prirodzene, úzko spojená s materializmom, s konzumnou spoločnosťou. Každá ľudská bytosť potrebuje niečo, pre čo by sa oplatilo žiť, a toto niečo by azda mohlo byť aj čosi iné ako nové auto. Hovorím o nevyhnutnosti vzájomne sa deliť o idey. Hovorím jednoducho o humanizme.
(...) Ako presvedčiť deti, že musia dojesť všetko, čo majú na tanieri, keď otec, opitý drahým koňakom, vyvráti opulentnú vianočnú večeru? Moralizujem? Nie, iba chcem upozorniť na to, že takto vyhodené peniaze by sme radšej mali venovať na charitu.
(...) Naša konzumná spoločnosť nepraje premýšľaniu a úvahám. Umenie potrebujeme nielen na to, aby nás zabavilo, ale aby za nás aj premýšľalo.

Yngve Sundvor, režisér

A funguje to! Obrazy – dokonalé obrazy nášho bohatstva v podobe jedla, jedla a ešte raz jedla. Láska je tu redukovaná na masturbáciu včlenenú do procesu jedenia – dosť na to, aby nám obrátilo žalúdky. Toto nie je jedlo, ktoré si vychutná každý. Predstavenie presne útočí na naše uzavreté, spokojné Nórsko. Je tým, čím by dobrá satira mala byť: nielen výstražne vztýčeným prstom, ale doslova zauchom.

Andreas Wiese, Dagbladet, 16. 1. 2002

Nažratí sú osobitnou, vyzývavou hrou, kde herci predvádzajú brilantnú prácu. Počas deväťdesiatich minút sa menia z obyčajných, žoviálnych a milých ľudí na tučné, nechutné monštrá. Zmena sa najskôr prejaví na ich tvárach, ktoré pomaly, ale vytrvalo strácajú všetky znaky života a inteligencie a stávajú sa mŕtvymi, stuhnutými maskami.

Ida Lou Larsen, Nationen, 17. 1. 2001