Plastelína

Sigarev, žiak Nikolaja Koľadu, vrátil na scénu súčasný život. Osviežil divadelný jazyk živou rečou ulice. Ako rukavicu, ako ružu, ako horiacu zápalku hodil nerozvážnu úprimnosť a nemotornosť autentickosti.(...) Kiril Serebrennikov nevyužil ani jednu šancu urobiť z Plastelíny prudkú erotiku alebo kričiacu sociálnu hru. Namiesto toho rozpráva o krehkej strune ľudskosti v štrnásťročnom chlapcovi, ktorého znásilnila matka a potom ešte dvaja chlapíci, a ktorého za normálnosť a adekvátnu reakciu na ohavnosť života „ubíjajú“ na každom kroku.

Jekaterina Vasenina: Dočkali sme sa? Novaja Gazeta, 21. 5. 2001

Beznádejný život a zúfalá smrť mládenca v provinčnom meste dnešného sociálne a morálne zdevastovaného Ruska, krutá hra inscenovaná rafinovane estetizujúcou formou, krásny balet o zverskej krutosti.

Martin Porubiak, SME, jún 2002

Plastelína dnes znamená krutú realitu, silnú provokáciu, trampolínu pre mladých, bombu pre divadelnú Moskvu. (...) Režisér patrí do kategórie náruživých provokatérov s neskrotnou fantáziou, no Plastelína obsadzoval priam s matematickou presnosťou. Pravdepodobne ide o prvý divadelný projekt v Rusku, ktorý bol obsadený castingom. (...) Plastelína šokuje od prvého momentu – vynášajú truhlu, potom učiteľka vopchá hlavu do pisoáru. A okamžite nasleduje efektná scéna – masturbácia v kine.

Marina Rajkina: Ľudia z plastelíny. Moskovskij komsomolec, 23. 1. 2002

Bolo to veľmi veselé. Musel som pomôcť hercom zvyknúť si na materiál, aby ho nepociťovali ako niečo zahanbujúce, neprístojné, museli mať z neho potešenie. Pritom sme hovorili o veľmi ťažkých témach – o smrti, o deťoch… Andrej Kuzičev a Serioža Muchin sa chodili inšpirovať životom mladých feťákov v metre. A Chajev podotkol: „Kirill, ty si priniesol nejaký divadelný odpad a my sme teraz všetci grázli. Čo vlastne tvoríš?“ „A ty čo tvoríš?“ odpovedal som. Prosil som hercov o maximálnu úprimnosť, pretože takýto text nie je možné robiť nečestne. (...) Myslím si, že divadlo musí byť na hranici únosnosti, keď je divák nepokojný a premýšľa: „Toto hádam neurobia? Urobili to! Neuveriteľné!“ Hlavné je, aby v tomto momente vlna zahanbenia neprevalcovala publikum, ale napojila ho na rovnakú hladinu pocitu.

Kirill Serebrennikov