Táňa – Táňa

Oľga Muchinová bola doposiaľ slovenským divákom neznáma. Mladá, dnes tridsaťdvaročná ruská dramatička pochádza zo severu Ruska. Od roku 1991 študovala v Moskve na Divadelnej fakulte Gorkého literárneho inštitútu a dodnes napísala päť divadelných hier. Pred niekoľkými rokmi jej hru Táňa – Táňa inscenoval režisér J. A. Pitínský v susedných Čechách, v uplynulej sezóne mala v réžii Amslera aj slovenskú premiéru. V hre, preloženej a hrávanej na viacerých ruských a európskych scénach, autorka nezaprela svoju inšpiráciu čechovovskými postavami a motívmi. Inscenácia vznikla v spolupráci Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Divadelného ústavu, ktorý poskytol svoje priestory – netradičné Štúdio 12. Vekový posun vybraných aktérov z radov poslucháčov školy i jej nedávnych absolventov dodáva inscenácii nečakaný rozmer generačnej výpovede.

Hra mladej moskovskej dramatičky je predovšetkým poéziou, sú to vnútorné monológy postáv hľadajúcich a míňajúcich lásku, ktoré sa však odohrávajú ako vzájomné dialógy. Tieto postupy v súvislosti s typickými obrazmi, melancholickou atmosférou a zámernými narážkami (opravár Ujo Váňa) veľmi pripomínajú Čechovove drámy, čo je určite jeden z najcennejších komplimentov. (...) Na pozadí čisto bielej scény sa všetky postavy v bielych kostýmoch zídu okolo stola, aby skonštatovali, že v Bibireve, tak, ako napokon aj všade inde, je taká pohoda, tak strašne príjemne, že sa to hádam ani nedá vydržať. A z diaľky akoby sa ozývali zvuky sekery, ktorá rúbe Višňový sad...
(...) V práci s hercami badať snahu o civilný prejav, ktorý vytvára zaujímavú protiváhu a významové napätie k básnickým obrazom tvoriacim hlavný komunikačný kanál hry.

Zora Jaurová, Otupieť je príjemné? Domino fórum, 25/2002