Malé rozprávanie

Scénické umenia, podobne ako ostatné umenia, sociálne a historické vedy, ako aj verejné diskusie sú v posledných rokoch zaujaté, miestami až posadnuté, osobnými pamäťami. Pre niekoho to znamená odhaľovanie skrytých zákutí histórie, niekomu pamäte pomáhajú vyrovnať sa s traumatickou minulosťou, pre iného sa pamäť stala politickou kartou. Niektorí autori hovoria o inflácii pamäte, niekto tieto tendencie považuje za módu, ktorá sa časom stratí.

Wojtek Ziemilski mal dva silné dôvody, prečo sa rozhodol nájsť divadelnú formu pre spracovanie pamäťového materiálu: na jednej strane silný osobný zážitok, na druhej strane reflexia foriem, akými scénické umenia narábajú s pamäťou.

Na jeseň roku 2006 sa odhalilo, že Wojciech Dzieduszycki, potomok významnej šľachtickej rodiny, operný spevák, kabaretiér, významný kultúrny aktivista, vážený občan mesta Vroclav, bol počas dlhých rokov spolupracovníkom komunistickej tajnej polície. Rodina sa zo šoku po tejto informácii nevedela spamätať. Wojtek Ziemilski je Dzieduszyckého vnuk a zároveň divadelný a výtvarný umelec, ktorý sa vo svojich prácach zaoberá aj umenovednou reflexiou a v Malom rozprávaní aj reflexiou spôsobov, akými sa pamäť politizuje. Zaujíma ho, ako sa spoločnosť pokúša vyrovnať s vlastnou minulosťou; ako táto snaha končí označením “nepriateľov spoločnosti” a honom na nich; ako spoločnosť prenecháva takúto komplikovanú otázku zjednodušujúcim žurnalistickým útvarom v rôznych médiách; a ako sa táto snaha podobá skôr na módnu agendu a politickú hru než na skutočný pokus o vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. Wojtek Ziemilski vytvoril javiskovú reflexiu udalostí, ktoré nasledovali po závažnej správe. Osobné spomienky autora a jeho rodiny narazili na spoločenskú diskusiu formovanú objednávkou instantného vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou.

Ján Šimko