Weissenstein

Po dvoch rokoch sa Divadlo Komedie, ktoré patrí v oblasti uvádzania českej a germánskej drámy medzi najprogresívnejšie české scény, vracia do Nitry opäť (v roku 2009 tu účinkovalo s Kafkovým Procesom). Opäť s dramatizáciou prozaickej predlohy, opäť autora, ktorý bol súčasťou pražskej nemecko-židovskej komunity.

Tentoraz tým autorom však nie je Franz Kafka, ale jeho menej známy spolupútnik Johannes Urzidil. Tento spisovateľ, čiastočne spojený aj so Slovenskom (v druhej polovici tridsiatych rokov spolupracoval s bratislavským časopisom Forum), bol súčasťou pražského expresionistického hnutia – v kaviarni Arco spoznával Franza Werfela, Maxa Broda a mnoho ďalších predstaviteľov kultúrneho života medzivojnového obdobia. V prvorepublikovej Prahe vyhľadával umelecké kaviarne aj Karl Weissenstein. Táto reálna postava vtedajšieho kultúrneho prostredia, spriaznená najmä s expresionistami, sa objavuje vo viacerých dielach súdobej literatúry. Hydrocefalik, ktorého existencia je len súborom provizórnych riešení, márne hľadá ukotvenie a potáca sa životom. V zhruba stostranovej próze sa tejto čudesnej   figúre venuje aj Johannes Urzidil.

Text zdramatizoval David Jařab, ktorý uviedol inscenáciu ako súčasť čisto germánskej sezóny v Divadle Komedie. Dramatizácia príbeh zintímňuje a o viacerých postavách sa dozvedáme len z Weissensteinových replík. Dej je zhutnený do niekoľkých hlavných dilem a zlomových udalostí zo života hlavného hrdinu. Kritici často oceňujú najmä herecké výkony predstaviteľov roztrojenej postavy Weissensteina; Jiří Černý, Martin Finger a Stanislav Majera ponúkajú tri pohľady na svet, no zároveň tri tváre, ktoré tento zvláštny muž svetu ukazuje. Až detská jednoduchosť, pôvab a čistota kontrastujú s egocentrizmom a sebectvom, ktoré sú pre hlavného hrdinu príznačné. Urzidilov Weissenstein nie je bezbranným človekom, ktorého spoločnosť lynčuje pre jeho inakosť. Jeho hlavným problémom je neschopnosť niesť zodpovednosť za vlastné činy. Hoci nepriamo spôsobí smrť troch ľudí, nie je schopný otvorene si priznať svoj podiel viny.

Z hľadiska ideí inscenácia Weissenstein ponúka to, čo Prahu najvýraznejšie charakterizuje v celom svete. Približuje atmosféru hlavného mesta vtedajšieho Československa, v ktorom česko-nemeckí Židia predstavovali kultúrnu elitu. Z divadelného hľadiska zas inscenácia ponúka to, čím sa české divadlo odlišovalo od iných divadelných kultúr. A síce germánske racionálne vnímanie divadelného umenia, ktoré je však naplnené slovanskými emóciami.

Miroslav Zwiefelhofer

„David Jařab z Urzidilovy povídky vypreparoval nejzákladnější kostru příběhu a některé repliky. Při znalosti oné stostránkové předlohy nezbývá než smeknout, jak umně to Jařab provedl, jak odřízl vše „literární“ a každé využité slovo funkčně zasadil do divadelního tvaru. Ten má podobu komorního oproštěného příběhu, v němž Karla Weissensteina zosobňují tři totožně (výtečně!) namaskovaní herci; za impuls k tomu Jařabovi možná posloužila protagonistova zmínka, že ,jsem míval občas období, kdy jsem sám sebe prožíval zdvojeně´.“

Josef Chuchma, Mladá fronta dnes

„Karel Weissenstein není žádný schizofrenik ani pomatenec, jen ubožák a srab. Ničemu se v životě nestavět čelem zdá se být jedním z jeho nejčitelnějších životních kréd. Ani sám sobě, jak ilustruje jedna jeho věta z konce představení, kterou jako by každý z diváků snad už někde slyšel: ,Celý život jsem chtěl být někým jiným, protože mi scházela odvaha být sám sebou´.“

Petra Hůlová, Divadelní noviny

„Režisér inscenace Weissenstein David Jařab zásadně přepracoval text novely: v pozoruhodné dramaturgické úpravě zkrátil více než stostránkový příběh na půldruhou hodinu divadelního tvaru..., převedl obšírnou literární výpověď hrdiny Weissensteina do naléhavé zkratky.“

Věra Ptáčková, Divadelní noviny