Médea

Kama Ginkas patrí medzi najvýznamnejších súčasných ruských režisérov. V Moskovskom divadle pre mladého diváka tvorí od konca 80. rokov a medzi jeho najoceňovanejšie patria inscenácie Čechova, Wilda, Puškina, Dostojevského či Koltèsa. Pre svoju inscenáciu Médea vytvoril koláž z tragédie rímskeho filozofa a dramatika Senecu, hry Médea francúzskeho dramatika Jeana Anouilha a poémy Portrét tragédie ruského básnika, nositeľa Nobelovej ceny, Josifa Brodského. Krutá antická hrdinka Médea sa vďaka skvelej réžii Kamu Ginkasa mení z literárnej mytologickej postavy na súčasnú bytosť a s ňou aj príbeh, ktorý patrí k dedičstvu európskej kultúry. V posledných rokoch na javiskách významných európskych divadiel opäť ožívajú antické postavy, málokedy sa však režisérom podarí sprostredkovať divákovi archetypálnu silu   ukrytú v ich podobe. Ginkasovi sa to podarilo precíznou režijnou interpretáciou, vynikajúcim herectvom a originálnou scénografiou.

Spolu s protagonistami sa dostávame do akejsi eklektickej scénickej krajiny, v ktorej hrá významnú úlohu materiálne a symbolické spájanie elementov vody, ohňa, vzduchu i zeme. Je to krajina na pomedzí reálneho a surreálneho, vzdialene pripomínajúca krajiny Salvatora Dalího. Obrovský lávový kopec sa týči do prázdna uprostred zničenej kúpeľne s malým umývadlom, z ktorého preteká voda zaplavujúca celý priestor. Na kopci je sporák, vo vode kočík a hrozivú snovú scenériu dopĺňa aztécka socha.

Akoby sme sa ocitli v sne, v ktorom sa k slovu hlási ľudské nevedomie a nečakané obrazy nabíja intenzívnou, v realite potláčanou energiou. K sile, ukrytej v mytologických príbehoch, sa dnešný racionálny technokratický človek musí dostať inak. Možno si musí dovoliť prežiť ich „nanečisto“, aby uvoľnil ich ničivú energiu. Je vzácne, keď sa to podarí v divadle. Dívame sa na Médeu, obyčajnú ženu, akých sú milióny, ktorú opustil muž v obleku s nákupom zo supermarketu v rukách. Novodobá Médea musí nenávisť odsnívať, aby nezabila vlastné deti, muža, sokyňu, ale možno aj seba. Ginkas netvrdí, že je to iba ženský príbeh. Skôr v ňom skúma ľudskú pudovosť, animálnu silu, ktorá môže byť ničivá tak, ako sú ničivé teroristické útoky, vojny či akékoľvek násilie.

Aj my spolu s výnimočne pôsobivou Jekaterinou Karpušinovou zažijeme niečo ako nočnú moru, ale keď sa prebudíme, sme možno o niečo slobodnejší a pokojnejší. Ničivá, z nášho pohľadu barbarská sila, ktorej sa bojíme preto, lebo ju nepoznáme, lebo si ju nepriznáme, sa môže uvoľniť – či už v sne, v tvorbe alebo v spoločnom zážitku v divadle. Režisérovi sa podarilo Médeou dosiahnuť to, čo sa od divadla očakávalo v antike – katarziu. Možno práve preto, lebo vytvoril priestor pre odstup a humor. Možno preto, lebo našiel spôsob, akým je dnešný človek, ak si dovolí byť otvorený, schopný prežiť silné emócie. Ginkasovo divadlo, v čomsi až mystické, je hľadaním rovnováhy, spirituality a harmónie cez prekonanie strachu z neznámeho, temného a desivého.

A Médea ako ohnivý vták Fénix povstáva z popola a znovuzrodená odlieta...

Martina Vannayová

„Ginkas vo svojej inscenácii hovorí o tom, ako civilizácia odmieta komplikovaného jedinca. O tom, ako sa civilizovaný človek bojí silných pocitov a veľkej odvahy. Pud sebazáchovy víťazí nad schopnosťou lietať. Bezpečnostný systém je v rozpore so sladkým potešením z rizika.“

Pavel Rudnev, Častnyj korrespondent

„Jekaterina Karpušinová v úlohe Médey je úskočne vábivou, krivo zazerajúcou, zradnou prírodnou silou. Občas prejde do falošného, piskľavého, ženského mačacieho pradenia a znie ako niekto, kto sa snaží vyzerať ľudsky. Ale hneď, ako si to uvedomí, skočí do rachotu, jej hrozivý hlas znie ako keby vychádzal z Danteho pekla. (...) Ginkas sa pohráva s divadelnými konvenciami, aby prelomil pátos predstavenia – alebo, aby ho vyhrotil. Karpušinová v jednom momente preruší hru, aby povzbudila obecenstvo k reakcii na dojemnú reč národného umelca Ruska Igora Jasuloviča. Číta texty z historických kníh a prechádza do vznešených úryvkov Brodského poémy Portrét tragédie.“

John Freedman, The Moscow Times