Poľovnícke scény z Dolného Bavorska

Zdá sa, že dva roky po vojne a po menovej reforme sa život v dolnobavorskej dedine konečne začína zlepšovať a stabilizovať. Staré je zahrabané do zabudnutia a na všetko, čo prichádza zvonku a nepatrí do navonok uprataných pomerov, sa dedinčania pozerajú s podozrením a nedôverou. Martin Sperr (1944 – 2002) napísal hru Poľovnícke scény z Dolného Bavorska v roku 1965 a okamžite sa ňou, ešte ako mladý divadelný elév, preslávil. V roku 1968 nakrútil Peter Fleischmann rovnomenný film, kde si Martin Sperr zahral hlavnú úlohu.

Hra je súčasťou trilógie (Jagdszenen aus Niederbayern, Landshuter Erzählungen, Münchner Freiheit) v tradícii sociálno- kritického ľudového divadla, ktoré zažilo v 60. rokoch v nemecky hovoriacich krajinách renesanciu, a ktoré znovuobjavilo dielo napr. Marieluise Fleisser a nadviazalo i na tvorbu aj u nás známeho dramatika Ödöna von Horvátha.

Róbert Alföldi svojou pôsobivou inscenáciou ukazuje, že témy, ktorými sa Martin Sperr vo svojej hre zaoberá, sú stále aktuálne. Hra je metaforou spoločnosti, v ktorej jedna skupina ľudí poľuje na druhých. Je to svet prenasledovateľov a prenasledovaných a tí „silnejší“ majú jediný cieľ – vylúčiť zo svojho okruhu všetko, čo sa nehodí do ich predstavy o „normálnosti“. Róbert Alföldi spolu s vynikajúcimi hercami vytvoril vzhľadom na aktuálnu politickú situáciu v Maďarsku, ale aj inde v Európe, mimoriadne aktuálne podobenstvo neznášanlivosti. Jeho inscenácia hovorí o tom, že bigotné, pseudokresťanské hodnoty, ale aj nacionalistické a fašistické zmýšľanie sú dnes prítomnejšie a rozšírenejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetci „nenormálni“, minoritní, „iní“ sa stávajú nepohodlnými a narúšajú majoritou stanovené pravidlá a pravdy. Sú príliš okatou pripomienkou toho, že istota nie je vždy istotou, že svet a život sa nedá výlučne kontrolovať. Sperr ani Alföldi však nedelia postavy na dobré a zlé, potenciál lovca aj potenciál obete sú v každom človeku. Režiséra Alföldiho azda najviac zaujíma rozdielnosť ľudí – v ich presvedčení, hodnotách, povahách a v tom, ako sú alebo nie sú schopní a ochotní tieto rozdiely humánnym spôsobom prekonávať. Kladie si otázku, čo delí a čo spája jednotlivých ľudí, ako vzniká kolektívny duch, čo v ľuďoch podnecuje nenávisť a ako rôzne ideológie „pomáhajú“ individuálnym potlačovaným strachom a agresiám, aby sa kvázi legitímnou cestou uvoľnili a vybili.

Róbert Alföldi si pre svoju inscenáciu zvolil site specific priestor – v Národnom divadle v Budapešti sa predstavenie odohráva v skúšobni. Hrací priestor upravil tak, že divák nesedí v prítmí hľadiska, ale je priamym účastníkom divadelnej akcie, tichým kolektívnym svedkom brutálnych pomerov príbehu. Režisér diváka necháva sedieť počas plného svetla uprostred divadelného priestoru, čím ho aktivizuje a znepokojuje a robí ho nepriamo „spoluzodpovedným“ za priebeh večera. Tým, že mu nedovoľuje odstup, pokoj a anonymitu, na akú je bežne v divadle (a najmä v takom, akým je so všetkými konotáciami národné) zvyknutý, vyžaduje od neho aktivizáciu. Vytvára pomyselný dialóg a necháva divákov, aby začali hľadať odpovede na otázky, ktoré sa takto vytvorenou inscenáciou ešte naliehavejšie sprítomňujú.

Martina Vannayová

„Réžia Róberta Alföldiho prekračuje zvyčajné klišé. Jej nemilosrdná úprimnosť dostáva brutálnu katarznú silu.“

Gyula Balogh, Népszava

„Režisér Róbert Alföldi zveril túto úlohu Andrásovi Stohlovi, ktorý hrá človeka stojaceho na križovatke pred kľúčovým rozhodnutím a želá si prijať samého seba. Už bol potrestaný, dokonca uväznený pre svoju náklonnosť k mužom a teraz sa dedinčania chystajú ho zase potrestať. Otázka znie: Má sa akceptovať taký, aký je, alebo skryť svoju prirodzenosť a pokúsiť sa tejto malej osade prispôsobiť? To však nie je možné (iní mu nedávajú šancu) a tá prvá možnosť vedie k tragédii. Stohl znázorňuje túto dramatickú pascu, z ktorej niet úniku, bezchybne.“

István Nánay, www.kultura.hu