Paranoja

Théâtre des Lucioles už viac ako pätnásť rokov funguje ako nezávislé divadlo generačne a názorovo príbuzných silných hereckých osobností, ktoré striedavo berú na seba aj rolu režiséra. Na francúzskej scéne divadlo vnímajú ako tvorivo a demokraticky zladenú skupinu alebo – ako o nej píše domáca kritika – „skupinu inteligentných a roztopašných detí, ktoré sa chcú za každú cenu zmysluplne baviť pri inscenovaní každej novej hry”.

Paranoja, v tandemovej réžii argentínskeho herca a režiséra Marciala di Fonzo Bo a francúzskej herečky Elise Vigier, je jednou z troch inscenácií dramatických textov súčasného argentínskeho autora Rafaela Spregelburda, ktoré divadlo inscenovalo v poslednom čase. Hra je šiestou časťou jeho heptalogického dramatického opusu inšpirovaného obrazom Sedem smrteľných hriechov Hieronyma Boscha, ktorým chce dramatik diagnostikovať súčasný stav ľudstva.

Paranoja je megalomanská, bláznivo namiešaná divadelná sci-fi, parodujúca vysoké a poklesnuté žánre filmu i literatúry. Spregelburdov príbeh o tom, ako sa mimozemšťania, ktorí obsadili Zem, stali závislými na akomkoľvek druhu fikcie, ktorý produkujú ľudia (až požrali všetko), je v istom zmysle paralelou súčasnosti. A tí, čo majú zachrániť svet, teda za 24 hodín vymyslieť originálny príbeh, ktorý ukojí hladné umelé bytosti, sú dokonalí lúzri či skôr obete komerčného sveta (nešťastný kozmonaut závislý na sedatívach, čo prežil vesmírnu haváriu, kedysi slávna autorka brakovej literatúry, matematik, ktorý má problém s počítaním a starý robot s pokazenou pamäťovou kartou).

Di Fonzo Bo a Vigier tarantinovským štýlom a bez moralizovania odhaľujú chorobné obsesie súčasníka. Ukazujú človeka ako jediný druh, schopný vymýšľať si to, čo neexistuje a čo je neuskutočniteľné. Hovoria o potrebe originality a s ňou súvisiacej fikcie, akoby potrebovali zúčtovať s jednou z východiskových otázok postmoderny týkajúcej sa autorstva – je možné ešte niečo nové vymyslieť? Neboli všetky príbehy už vyrozprávané? V tradícii postmoderny sa dotýkajú identity súčasného človeka, vždy s humorne filozofujúcim nadhľadom. Dokonca aj vtedy, keď veľmi trefne pomenujú jednu zo smrteľných chorôb súčasnej spoločnosti – potrebu zbavovať sa akéhokoľvek utrpenia a citovo sa “reprogramovať”. Théâtre des Lucioles privádzajú do krajnosti víziu sveta a diela, v ktorom je možné donekonečna programovať a operovať to, čo nedopadlo perfektne. Pýtajú sa, čo je vlastne ešte skutočné a čo nás vytvára a kreuje, lebo veď už dávno neplatí, že sme si sami sebe tvorcami. Čo všetko si vymýšľame a odznovu programujeme, aby sa nám dobre žilo?

Sedem hercov interpretujúcich vyše tridsať postáv a dej odohrávajúci sa takmer na všetkých kontinentoch podmanivo vťahujú diváka do hry. Dynamickou hereckou prácou a originálnym videoartom autori nakazia divadlo paródiami béčkových hororov, telenoviel, krimiseriálov, vedeckých debát.

Théâtre des Lucioles tento istým spôsobom neinscenovateľný príbeh, ktorý je lacnou fikciou a filozofickou úvahou zároveň, inscenujú ako grotesknú, postapokalyptickú feériu divadelných postupov a modernú hravú moralitu. Dokonale tak vystihujú komplikovanú realitu dnešného sveta, fatálne zamoreného fikciou a banalitou.

Maja Hriešik