Na dne

Už od svojho premiérového uvedenia v MCHATe v roku 1902 provokuje Gorkého text Na dne k rôznym interpretáciám. Kým ešte pre Antona Pavloviča Čechova boli Gorkého pesimizmus a bezvýchodiskovosť neprijateľné, existenciálni autori a dramatici absurdného divadla v ňom našli zásadný zdroj svojej inšpirácie. Gorkého drámy pri povrchnom čítaní môžu zvádzať predovšetkým k sociálnemu výkladu. Hoci sociálna situácia postáv je ich dôležitou významotvornou zložkou,  nie je jedinou ani prvoradou. V hre Na dne Gorkij analyzuje existenciálnu situáciu postáv (podľa nej je hra pomenovaná) uvrhnutých do kontextu mestskej nocľahárne. Postavy z prostredia neizoluje, práve naopak, sú v ňom vrastené rovnako ako prostredie v nich, a autor skúma ich väzby, príčiny a následky ich činov alebo ich neschopnosti konať. Slávna téza, že morálne vedomie možno vyžadovať iba od človeka, ktorý je sýty, pochádza práve z tejto hry.

Koršunovas si vo svojej inscenácii volí iný kľúč. Sociálny aspekt obchádza, presnejšie, nachádza ho v interpretácii až v ďalšom slede. Primárne sa zaoberá východiskovou situáciou postáv. V Gorkého hre nachádzame postavy ako Barón či Herec, pre ktoré bola ich niekdajšia sociálna rola natoľko dôležitá, že sa cez ňu definujú aj v prostredí, v ktorom nejestvuje, respektíve ostáva nenaplnená, keďže ju ostatní účastníci sociálnej interakcie nerozpoznávajú. Toto východiskové čítanie umožnilo Koršunovasovi chápať text ako svojho druhu herecké laboratórium. Rola herca sa tu definuje ako možnosť a herec pri svojej práci – výskume, ktorý sa na javisku uskutočňuje priamo pred divákom, konfrontuje svoju hereckú skúsenosť s touto možnosťou. Hoci výklad tohto postupu znie veľmi abstraktne a akademicky, výsledok je nesmierne pútavým divadlom. Predstavenie sa odohráva v rozvážnej a rozjímavej atmosfére, herci sa nachádzajú v tesnej blízkosti divákov – fyzickej i psychickej, interakcia s publikom je veľmi subtílna a inscenácia kladie dnešnej teatralizovanej spoločnosti veľmi zásadné otázky. Pri tom všetkom si divák užíva divadlo plné príbehov, vzťahov, napätí. Pred nami sa odohrá Gorkého dráma, ktorej sujet dokážeme prerozprávať, a napriek tomu nemáme pocit, že sa dotýka iba nášho súcitu, že odkazuje na svet za divadlom, že nás po širokých schodoch vedie ku katarznému pádu, ale že sa odohráva priamo pred nami a v spolupráci s nami, že sme účastní hereckej tvorby, ktorá kladie otázky o svojich možnostiach a hraniciach, o tom, či dokáže uchopiť komplexnú partitúru Gorkého textu. Čo ale dokáže, je sprostredkovať pocit neistoty a pokory pred veľkými metafyzickými a ontologickými otázkami života, ale aj nekonečnú zvedavosť a zvodnosť – motor, ktorý hereckú alebo akúkoľvek inú tvorbu ženie až na hranicu možného. Koršunovas a jeho herci vytvorili veľké, hoci komorné, divadlo o možnostiach divadla, o tom, ako touto prastarou komunikačnou formou riešiť problémy indivídua aj polis. Práve komorná forma inscenácie je nesmierne dôležitá a pre našu dobu príznačná. Hoci je to divadlo veľmi pokojné, skromné, príjemné k divákovi a otvorené, kladie priveľa otázok, prináša priveľa podnetov a je príliš rozrušujúce na to, aby ho človek dokázal spracovať sám.

Ján Šimko

„Treba podotknúť, že väčšina talentovaných európskych režisérov sa odklonila od režisérskeho divadla, ktoré mnohým z nich pomohlo dosiahnuť tvorivý úspech, k divadlu “vytvárania života” (najvýraznejším príkladom tohto typu je maďarský režisér Árpád Schilling, ktorý úplne zavrhol konvenčnú javiskovú prax a pustil sa do hľadania paradivadelných pokusov.) Koršunovas určite nezavrhuje scénu ako takú, ale jeho vývoj zrejme napredoval práve tak: od režisérskeho divadla k divadlu „vytvárania života”, od okázalých trikov až k premyslenému minimalizmu. Je zaujímavé, že v dejinách divadla sa žiaden režisér, ktorý sa vydal podobným smerom, už nevrátil k pôvodnému bodu. Je to „jednosmerka“ a zdá sa, že je to správna cesta.“

Marina Davydova, Izvestija.ru

„V inscenácii je množstvo dobre rozpoznateľných asociácií so súčasným svetom. Depresívne nálady, uťahovanie si zo seba a pohrávanie sa s otázkami o zmysle života. Niektorí herci hovoria s publikom akoby sami za seba, „od srdca k srdcu”, neskrývajú sa za postavy. Iní, ktorých úlohou je vytvárať relaxačnú pauzu, predstavujú postavy. Keď však sedíte pred hercami na druhej strane dlhého stola, máte pocit, ako keby ste boli pred zrkadlom. Sú tam vaše obavy, vaša sebaobrana, hlboké dno vášho zúfalstva…“

Ridas Viskauskas, Literatūra ir menas