Pútnici a husári

Pogrebničko nevytvára samostatné predstavenia, ale akýsi vlastný divadelný seriál, kde v rámci jednej série pokojne spolunažívajú autori rôznych dôb (Dostojevskij a Volodin, Vampilov a Čechov). Dekorácie a kostýmy sa takmer nemenia – sú to vždy akési pozostatky sovietskeho spôsobu života: ošarpané dvere a lavičky, obnosené plášte, sadrové dievčatko s veslom. Čas v týchto inscenáciách plynie pomaly a pozvoľna. (...) Za jedným stolom sedia aj Čechovove sestry Prozorovové, aj oficieri odchádzajúci z ich mestečka, aj rodina Sarafanovcov, v ktorej sa práve objavil „starší syn“. (...) Keď sa spýtate Jurija Pogrebnička, čo okrem „príbuzných“ názvov spája diela Čechova a Vampilova, isto odpovie, že rovnako ako ich autori, aj ich postavy umreli: ak je potrebná príčina, toto je ona.

Oleg Zincov, Vedomosti

Pogrebničko zhromažďuje svoje nápady, premiešava ich, skladá nové fragmenty a hry číta ako básne. A zakaždým prekvapí: je toto naozaj Čechovov text, taký súčasný a neočakávane smiešny? Aj repliky Vampilovových hrdinov, ktoré sa pri čítaní zdajú provinčne priamočiare, zrazu nadobúdajú hĺbku a vtip.        

Alena Solnceva, Vremja novosti

Herci ovládajú neobyčajné umenie rozprávať jednoducho, všedne, akoby úplne ľahostajne, takmer akoby len vyslovovali určené slová. Akoby ani neboli hercami, len sa jednoducho stretli, niečo jeden druhému povedali a rozišli sa.

Jurij Fridštejn, Literaturnaja gazeta

Niet pochýb, že Pogrebničko našiel nakoniec vlastný štýl inscenovania Vampilova. Veľmi tradičnú štruktúru Staršieho syna zjednotil konštrukciou postavenou na rýchlom striedaní situácií, ktoré sú členené zvukovou partitúrou šesťdesiatych rokov s jej internacionalizmom rovnako banálnym, ako komickým, aj chytajúcim za srdce.
(...) Pogrebničko sa ustavične odvoláva na sovietsku minulosť – nemá v úmysle na ňu zabudnúť. Patrí ku generácii, ktorá z tejto minulosti vzišla, a ktorá chápe, že popieranie vlastnej histórie nič dobré neprinesie. Táto minulosť vyžaruje z každého slova, z každej frázy Čajky alebo Staršieho syna.         

Béatrice Picon-Vallin, Paríž

V jeho divadle existujú súčasne všetky doby, žijú všetky spomienky a dokonca fantómové bolesti. Doby a mravy vtesnáva do ideálnych obrazov s puncom banality, s ktorými sa pohráva.

Natalia Kazjmina, Kultura