Sedem dní do pohrebu

Roznerova próza vzbudila hneď po vydaní obrovský ohlas. Vyšla v roku 2009 s odstupom tridsiatich rokov po napísaní a hneď sa stala nielen Knihou roka, ale aj jedným z kľúčových diel slovenskej literatúry a fenomenálnym svedectvom o osudoch umelcov a intelektuálov v druhej polovici 20. storočia.

Nápad inscenovať dramatizáciu tejto prózy v Martine – v meste, kde príbeh na Národnom cintoríne vrcholí, považujem za jeden z najvýznamnejších dramaturgických počinov súčasnosti. Autor dramatizácie Peter Pavlac sa nezameral len na historicko-politické súvislosti osudu zakázanej prekladateľky Zory Jesenskej, ale dokonale vystihol predovšetkým citlivosť a intímnosť Roznerovho rozprávania, akoby príbeh znovu sám prežil, spracoval a predložil režisérovi v kompaktnom, modernom dramatickom tvare. Neotrepaní, stále prvoligoví martinskí herci Oľhová, Heriban, Kožuch a Jašková v minimalistickej režijnej a scénografickej koncepcii dokážu zaplniť malý priestor martinského štúdia autentickým a citlivým herectvom. Inscenácia síce neohúri žiadnym výnimočným divadelným či vizuálnym spracovaním, ale je určená predovšetkým divákom, ktorí vedia počúvať a sami si poskladať historickú skladačku viny a neviny jedinca i spoločnosti na absurditách a zločinoch minulého režimu.

Marián Amsler

„Dramatizácia pretavuje príbeh do úst hlavnej hrdinky Zory Jesenskej, ktorej postava nás sprevádza celým dianím. Podľahla leukémii v najhoršom období normalizácie, pričom bez práce takmer nenachádzala zmysel života. (...) Autor dramatizácie citlivo doloval z predlohy aj šťavu. Nesilil sa do dialógov, tie akoby sa ponúkali samé, hoci bezpochyby išlo o náročnú rekonštrukciu textu. Zachoval jeho literárne kvality, knižný pôvod textu je aj režijne priznaný. Tvorcovia príbeh posunuli o moment Roznerovej emigrácie prostredníctvom autentického listu Ladislavovi Mňačkovi. Režisér Vajdička v zásade veľké inscenačné experimenty nerobil, čo v tomto prípade hre pridalo. Dosiahol, že inscenácia je svojbytným kusom, schopným civilne aj poeticky, a hlavne divadelne komunikovať.“

Eva Andrejčáková, SME, jún 2012

„Manžel prekladateľky Zory Jesenskej, ktorý bol sám publicistom a prekladateľom, sa nerozpakoval poodhaliť najdôvernejšie zákutia duše a mysle intelektuála. Človeka narážajúceho na systém, ktorému kedysi veril a ktorého vlastné vytriezvenie odsunulo medzi nepohodlných či neprijateľných pre vtedajší režim, vtedajšiu spoločnosť.

Dramatizátor Peter Pavlac s Roznerovým románom narába veľmi pokorne. Zbytočne nedramatizuje, nekomentuje, nedomýšľa, čiže „nevylepšuje“ autora. Vyberá situácie, ktoré sú navonok epickým zápisom konkrétnej udalosti, no obsahujú v sebe konflikt jedinca s dobou, s okolím, s priateľmi i tými ostatnými. A tak ponúka inscenátorom špecifické dramatické okamihy.

Roznerov román je sugestívnym záznamom doby a jej ľudí. Vajdičkova interpretácia je sugestívnym divadlom, ktoré diváka frapuje nevtieravými paralelami nadčasovosti tejto výnimočnej prózy.“

Oleg Dlouhý, Pravda, máj 2012