HEXEN

Jedna z najpozoruhodnejších produkcií nezávislej scény v sezóne 2008/2009 vznikla zo spolupráce mladých slovenských tanečníkov – choreografov Stanislavy Vlčekovej a Daniela Račeka so známym hudobným skladateľom, performerom a režisérom Jozefom Vlkom.

HEXEN je asociačnou drámou o vzťahoch a osamotenosti. Centrálnym žriedlom nehasnúcej energie, ktorá z tohto scénického diela na diváka prýšti, je fyzický aj metafyzický vzťah medzi telesnosťou a netelesnosťou, sínusoida napätia a uvoľnenia. Pocitová báza inscenácie, vyvážene balansujúcej medzi emocionálnosťou a presne dávkovaným ráciom, rozpráva o potrebe nebyť sám a predsa ostať nezávislý, o sklone k manipulatívnosti i neschopnosti brániť sa manipulovaniu, o konfliktoch, ktoré prináša archetypálnosť mužsko-ženských princípov. Tvorcovia na to nepotrebujú jediné slovo; hovorený jazyk nahrádza jazyk tela, zvukov, obrazov.

Výrazový slovník multižánrového fyzického divadla stavia na invenčnej symbióze súčasného SK performatívneho umenia, orientálneho tanca, pohybových prvkov východných bojových umení i účelnom využívaní princípu pohybového „stoptajmu“. Vzácnou ingredienciou je humorný odstup, nezaťažený a neortodoxný pohľad na vážne osobné témy dnešného hektického sveta. Výnimočnosť produkcie vyplýva z nekaždodennej schopnosti zasiahnuť (alebo uhranúť?) diváka, aktivizovať jeho emocionálny svet i racionálno-filozofické vnímanie, fantáziu, obrazotvornosť. Bonusom je originálne minimalistické výtvarné riešenie Marije Havran, invenčne využívajúce moderné počítačové animácie, skvelá hudba Jozefa Vlka a štyria vynikajúco disponovaní tanečníci, ktorí nie sú len interpretmi, ale hlboko zainteresovanými spolutvorcami sugestívneho tvaru.

Inscenácia v máji tohto roku zarezonovala na medzinárodnom fóre – výročnom mítingu IETM Bratislava 2009. Na Divadelnej Nitre sa súbor DEBRIS Company predstaví po prvý raz.

Michaela Mojžišová

„Hexen je magickým divadlom, v ktorom sa dejú podivuhodné veci. Či skôr – v ktorom funguje podivuhodná energia. Nie je to divadlo sociálnych ideí, ani kritika spoločnosti, nie je to ani plané psychologizovanie a ani formálne umenie pre umenie. Je to skrátka divadlo ako zážitok, ktorý zdieľate spoločne s inými ľuďmi a ktorý vás napĺňa rôznymi pocitmi. Či skôr – ktorý vo vás zobudí driemajúce energie svojím vizuálnym jazykom pohybu, gest usporiadaných v pravidlách vlastnej abecedy. Antonin Artaud by mal asi radosť.“

(Martina Vannayová: Nebezpečné čarovanie, Salto 2008)