o inscenácii
Inscenácia Šopalovičovo kočovné divadlo legendárneho belehradského divadla Atelje 212, z ktorého vzišli najvýraznejšie osobnosti juhoslovanského a neskôr srbského divadla druhej polovice 20. storočia, je vzácne vydareným spojením kvalitného textu, výrazného hereckého kolektívu a čerstvej, odvážnej režijnej vízie.
Predlohou je z hľadiska dramatickej výstavby klasicky postavený príbeh kočovnej divadelnej skupiny, ktorá jedného letného dňa navštívi provinčné srbské mestečko, aby zahrala predstavenie Schillerových Zbojníkov napriek tomu, že mesto je okupované nepriateľom a plné šibeníc, streľby a vojnových utečencov. Slovinský režisér Tomi Janežić hru o zmysle umenia v čase vojny a o idealizme angažovaného umenia, ktorá vznikla pred viac ako 20 rokmi, konštruuje ako súčasný, intenzívnymi farbami maľovaný obraz reality, koncipovaný ako zdanlivé work in progress, ktoré je však paradoxne premyslené až do posledného detailu. Odhaľuje v ňom všetky štádiá vzniku inscenácie a zložky, z ktorých sa skladá – hercov v absolútnom civile, v akom ich možno vidieť iba na skúškach, inšpicientov, šepkárov, samotný hrací priestor a napokon aj divákov. Nejde o žiaden povrchný experiment, režisér dôsledne číta predlohu a spĺňa zámery autora – akcentovať úvahu o úlohe a zodpovednosti divadla (umenia) v časoch, kedy sa všetky hodnoty topia a strácajú zmysel. Túto základnú tému Janežić obohacuje aj o otázku úprimnosti a pravdivosti vo vzťahu tvorcu a diváka v súčasnej dobe, kedy aj realita vojny môže byť rovnako iluzórna a klamlivá ako hociktorý hollywoodsky veľkofilm.
Princíp podporiť v divákovi neistotu, či to, čoho je svedkom, má byť verizmus alebo číra fantázia, sa už neoficiálne začal nazývať aj Janežićov systém. Charakterizuje ho pracovný nádych výsledného tvaru, prerušovanie a nedopovedanie jednotlivých akcií, ktoré sa divákovi predstavujú iba v minimálnom náznaku s minimálnou hereckou námahou, ale zároveň s maximálnym pochopením. Divák a herec priestorovo a s vonkajšími znakmi splývajú, a rovnako ako vo vojnách, aj prizerajúceho sa možno v istej situácii chápať ako vinného.
Maja Hriešik
tvorcovia
réžia, priestor, svetelný dizajn: Tomi Janezić
asistent réžie: Boris Li ešević, Špela Trošt
dramaturgia: Milan Mađarev
choreografia: Deneš Debrei
hudba a zvukový dizajn: Tomaž Grom
video dizajn: Gregor Božič
asistent scénografa: Duško Ačković
javisková reč: Liljana Mrkić-Popović
osoby a obsadenie: Majcen: Miroslav Žužić, Milun: Nenad Ćirić, Drobac: Boris Isaković, Blagoje Babić: Branislav Zeremski, Gina: Dara Džokić, Simka: Isidora Minić, Dara: Renata Ulmanski, Vasilije Šopalović: Vlastimir-Đuza Stojiljković, Jelisaveta Protić: Jasna Đuričić, Sofija Subotić: Nada Šargin, Filip Trnavac: Svetozar Cvetković
režisér
Tomi Janežić (1972) absolvoval štúdium réžie na Divadelnej, rozhlasovej, filmovej a televíznej akadémii v Ľubľane. Venuje sa divadelnej réžii, výskumu v oblasti hereckých techník, pedagogickej činnosti a filmovému a televíznemu herectvu. Je jedným zo zakladateľov a od roku 2004 riaditeľom Štúdia výskumu hereckého umenia v Ľubľane. Od roku 2002 je členom profesionálneho súboru Slovinského divadla mladých a pôsobí aj ako člen komisie expertov Fondu pre kultúrne aktivity Slovinskej republiky. Absolvoval množstvo divadelných seminárov a workshopov v Slovinsku i zahraničí zaoberajúcich sa divadelnými technikami; sám viedol niekoľko hereckých seminárov, zostavil Medzinárodný výskumný program Možnosti herectva.
Najvýznamnejšie réžie: Sofokles: Kráľ Oidipus, 1998, A. P. Čechov: Čajka 1999, A. P. Čechov: Tri sestry, 2001, C. McPherson: Dublin Carol, 2004, Bez hrania, prosím!, 2004. Vo svojich inscenáciách sa okrem réžie podieľa aj na scénografii, osvetlení, ozvučení, kostýmoch, dramaturgii, texte hry, adaptácii a dramatizácii. Navštívil množstvo festivalov v Slovinsku, ako aj festivaly v Chorvátsku, Srbsku, Macedónsku a Holandsku. Vo viacerých inscenáciách a filmoch účinkoval aj ako herec.
Materiály k dispozícii
Texty inscenácie: SK titulky, EN, RS
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk