Anna Kareninová

Príbeh Anny Kareninovej pozná azda každý náruživý i menej skúsený čitateľ. Patrí k základnému kódexu vzdelanosti zapojiť sa do debaty o vine či nevine protagonistky tohto náročného, priam filozofického diela, ktoré mapuje istú kritickú (zďaleka nie najkritickejšiu) dobu v dejinách Ruska. Dokonca ju prevyšuje, prekračuje a tým pôsobí nadčasovo.

Inscenácia v Slovenskom národnom divadle sa síce nezačína slávnou, už takmer okrídlenou vetou L. N. Tolstoja o šťastných a nešťastných rodinách. Ale jej význam sa po celý čas vznáša nad osudmi hlavných hrdinov a definuje ich konanie. Pre dnešnú generáciu čitateľov i divákov môže znovuoživenie románu poľahky skĺznuť do roviny banálneho príbehu plného otvorenej vášne a skrytej nenávisti, ale môže nastoliť aj nové otázky spoločenské či politické.

Práve týmto druhým smerom sa uberá dramatizácia Romana Poláka a Daniela Majlinga. Anna Kareninová je jednou z hlavných postáv, nie však centrálnou postavou, okolo ktorej sa zoskupujú či preskupujú názory. Paralelne sledujeme niekoľko dejových línií, ktoré nás presúvajú v čase i priestore, a ktoré sa vyvíjajú na pozadí nevšedných spoločenských i politických udalostí. Dramatizácia románu nie je moderne extravagantná, ale ani otrocky tradičná. V tom spočíva jej odvaha a výbušnosť a zároveň výzva pre hercov.

Veľké spoločenské témy ruskej proveniencie (nadradenosť a sila väčšinového národa) sú doplnené menšími rodinnými (konzervativizmus rodiny a rodová nerovnosť) ale aj najmenšími intímnymi témami (právo na lásku a vlastný životný štýl). Polák ich kladie vedľa seba, nefavorizuje žiadnu, ani ju nepodceňuje. Vytvára tak zaujímavé spektrum dvadsiatich piatich obrazov vyskladaných zo šepotov a výkrikov, ktoré sa končia postdramaticky komentovaným monológom samovraha – v ňom Anna Kareninová sleduje samu seba, svoj život a osudový krok. V prenikavom zvuku vlakovej sirény preblysne pred nami celý jej život a my vieme, že dovŕšený osud je jedinou vecou, ktorá nás definuje. Otázky viny a neviny, morálky a hriechu sú v tejto chvíli na vedľajšej koľaji. Všetky témy i postavy kladie Polák „na ľad“, po ktorom sa šmýkajú a padajú, aby sa nanovo postavili na nohy. Scénografické riešenie dôsledne napĺňa režijný zámer, vytvára akési veľké klzisko sveta, na ktorom sa mihajú ľudské osudy akoby videné z uháňajúceho vlaku, až pozorovateľa chytá závrat. Zaujímavé polohy v herectve, skvelá súhra súboru a predovšetkým systematická práca režiséra, ktorý nadviazal na svoje predchádzajúce „veľké plátna“, vytvárajú impozantné scénické dielo, ktoré v ďalších sezónach nebude ľahké prekonať.

Vladislava Fekete