Šesť stupňov

Keď si predstavíme spojenie: nové technológie, enviromentalistika, ekológia, futurológia, apokalyptická vízia, očakávame chladnú inštaláciu hrozivých a výčitky vzbudzujúcich videí v nejakom laboratórne bielom výstavnom priestore. Sebakritické zamyslenie prináša aj taliansky projekt Šesť stupňov, avšak v kombinácii s divadelnou mystikou a podmaňujúcou surreálnou poéziou obrazu a hudby.

Nové technológie sú prirodzenou súčasťou súčasného divadelného umenia. Môžu byť použité príliš formálne či na efekt. Môžu sa však dokonale prepojiť s obsahom a výpoveďou diela a stať sa prostriedkom dosiahnutia divadelnej mágie: „Santasangre vniesli na javisko krásu technológie, jej až zahanbujúco dokonalú vyjadrovaciu schopnosť, štýl mechaniky, technológiu nápadov, systém plný existenciálnych metafor.“ Príbeh ekosystému nesledujeme očami vedy, ale prostredníctvom silnej divadelnosti, esenciálnej a minimalistickej javiskovej podoby, ktorá prináša čosi archetypálne prehistorické a zároveň prudko technologické.

Inscenácia Šesť stupňov nemá tradičný príbeh, je skôr audiovizuálnou inštaláciou s veľmi presnou dramaturgickou výstavbou. Tematicky sa venuje základným enviromentálnym otázkam: Čo by sa stalo, keby sa teplota na Zemi zvýšila o šesť stupňov? Aké zmeny by nastali? Od konca 19. storočia sa zvyšujú priemerné ročné teploty. O globálnom otepľovaní hovoríme v súvislosti s klimatickými zmenami pozorovanými na konci 20. storočia. „Rôzne klimatické modely predpovedajú, že medzi rokom 1890 a 2100 sa zvýšia teploty v rozmedzí od 1,4°C do 5,8°C. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť  aj zmeny iných geografických prvkov, vrátane zvýšenia hladiny morí, extrémnych zrážok a iných. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako sú potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.“

Na inscenácii Šesť stupňov, ktorá je posledným dielom trilógie s názvom Štúdia apokalyptického divadla, oceníme vysokú mieru štylizácie, estetizácie, snahy o dokonalú formu. Miznúce a zjavujúce sa telo performerky za konštrukciou z kovu a skla a v obklopení neskutočných obrazov opantáva naše zmysly – je to živý človek alebo len optický klam? Nevyhneme sa údivu nad efektom katarzie a nad emocionálnou silou účinku nastolených otázok pre naše kolektívne vedomie a svedomie. Santasangre idú v skúmaní možností výrazu stále ďalej, neboja sa prekročiť každú dosiahnutú osobitú skúsenosť, rozširujú scénický jazyk a schému znakov a symbolov a dokazujú, že možností umeleckého vyjadrenia je nekonečne veľa.

Romana Maliti