o inscenácii
Heller a Mohácsiovci, veľmi podobní spôsobom myslenia, z nonsensu zmeneného na realitu urobili hypergrotesku. (...) Máme pôžitok z vražedného humoru fiktívnej reality, z paródie šialeného drilu, i z toho, keď lukostrelec generálneho štábu so zaviazanými očami náhodne vyvolí na mape sveta nasledujúce miesto bombardovania: po Byzancii Kapošvár (Budapešť, Nitru, Varšavu, pozn. red.). Vskutku sa necháme presvedčiť, že si zaslúžime byť bombardovaní ako ktokoľvek iný. Herec totiž skvele argumentuje do rozsvieteného hľadiska. (...) Kapošvársky súbor je opäť očarujúci. Tvárny materiál. Zjednotenie morálky a techniky. Mechanizmus zostavený z osobností. Kúzelníci presnosti a rytmu. (...) A len tak bombardujú Kapošvár. Nakoniec divadlo, v ktorom sedíme. Zachvejú sa steny, výbuch, ticho a absolútna tma. Striasa nás ľadový vietor. Potom sa zapália svetlá: na pódiu sú dva obrovské ventilátory. Zimnica skutočnosti chvíľu trvá, potom sa nám vráti spoločná ilúzia – hra.
Tamás Koltai, Élet és irodalom
Hellerova dráma bola pirandellovsko-brechtovská. Mohácsiho dramatizácia je pirandellovsko – brechtovská. Predstavenie sa otvára pirandellovsky. Zdôrazňuje: To, čo vidíme, nie je naozaj, je to len divadlo. Brechtovsky rozširuje skutok, čin. Zovšeobecní ho na morálny príklad – vytvára z neho moralitu.
Péter Molnár Gál, Népszabadság, 2000
Ak berieme do úvahy režisérsku prácu Jánosa Mohácsiho za uplynulých desať rokov, vznikne dostatočne jasný obraz o tom, čo sa stalo nad našimi hlavami. Jeho práce hovoria o tom, čo znamená dnes arogancia moci, kriminalita, keď nefunguje spravodlivosť, keď zločinci ovládajú život spoločnosti, keď strašidlá minulosti mátožia, keď boj dvoch strán – svetonázorov – pomaly drví morálne, hmotné a kultúrne rezervy jednej krajiny atď.
János Mohácsi patrí medzi tých niekoľko skutočne nezaujatých a mysliacich umelcov, ktorých morálny úsudok je ho- den povšimnutia. Jeho nezávislosť si zachováva niečo z voľakedajšej dôstojnosti statusu „nezávislej inteligencie".
Csaba Küsmödi, Ellenfény, 2001
tvorcovia
réžia: János Mohácsi
hudba: Márton Kovács
choreografia: Richárd Tóth
scéna: Zsolt Khell
kostýmy: Edit Szűcs
svetlo: Tamás Bányai
operátor: István Znamenák
asistent réžie: Gábor Hornung
účinkujú: Zsolt Anger, Zoltán Bezerédi, Helga Ébl, Balázs Fila, Mónika Hatvani, György Hunyadkürti, Tamás Karácsony, József Kelemen, Pál Kocsis, Gitta Kolompár, András Kőrösi, Béla Kósa, Zsolt Kovács, György Lugosi, Viktor Nagy, Egyed Serf, László Szula, Tamás Szvath, Eleonóra Tóth, Géza Tóth, Richárd Tóth, Zsuzsa Varga, István Znamenák a ďalší
orchester: Tamás Antal, Balázs Horváth, Márton Kovács, Zoltán Nagy, Tamás Rozs, Ákos Varga
režisér
János Mohácsi (1959) – jeden z najvýznamnejších novátorov súčasného maďarského divadla. Počas pätnástich rokov účinkovania v renomovanom divadle v Kapošváre nikdy neostali jeho inscenácie bez povšimnutia divákov či kritikov. Je jedným z mála maďarských divadelných tvorcov, ktorí vždy prispôsobujú inscenované hry súčasnej realite. Mohácsi má zvláštny zmysel pre naliehavé problémy trpiacich ľudí v jeho okolí a vždy inšpiruje svoj súbor k spoluautorstvu a spoločnej tvorbe inscenácií. A to je čo povedať v krajine so silnou tradíciou režisérskeho divadla.
Či je to komédia, opereta alebo tragédia (Feydeau: Chrobák v hlave, Kálmán: Čardášová princezná, Miller: Skúška ohňom – aby sme menovali aspoň jednu za každý žáner z inscenácií ocenených v posledných rokoch), Mohácsi vždy hľadá v známych klasických dielach nový uhol pohľadu a novú pravdu. Tentoraz pracoval s dielom Josepha Hellera Bombardovali sme New Haven – o smutnej realite v meste, v blízkosti ktorého sú počas posledných rokov umiestňované vojenské oddiely IFOR/SFOR a kde niekedy možno vidieť lietadlá určené na bombardovanie Belehradu, bombardovanie, ktoré prinieslo viac vášnivých reakcií, ako možno akákoľvek iná politická udalosť v poslednom desaťročí.
Materiály k dispozícii
Texty inscenácie: SK, HU
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk