Kukura

Hru Martina Čičváka inscenoval v Divadle Aréna Rastislav Ballek. Bez zaváhania je možné označiť týchto tvorcov za naj-progresívnejšie a najvýraznejšie osobnosti súčasného divadla na Slovensku. Obaja pôsobia predovšetkým v Divadle Aréna, ale aj v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Spolu s dramaturgom Martinom Kubranom tvoria strednú generáciu odvážnych divadelníkov, ktorí programovo vychovávajú slovenské publikum. Nútia nás uvažovať zložito, divadelne, prinášajú nám veľmi aktuálne a kontroverzné témy a v ich scénickom spracovaní nezaostávajú za inými, divadelne vyspelejšími krajinami Európy.

Ak nie ste divadelný ignorant, máte aké-také kultúrne povedomie a rozhľad, inscenácia Kukura vás doslova pohltí: slová, slová a slová, záplava slov, ktoré sa v nezadržateľnom tempe valia zo scény ústami charizmatických hercov Hronského, Bártu, Prevendarčíka, Miliča či Oľhovej, otvárajú ďalšie a ďalšie obrazy, metafory... Skvelý text, réžiu a intenzívny prejav hercov netreba veľmi rozoberať, ich posolstvo je jasné od prvej minúty predstavenia – máte chuť rozbiť televíziu, prečítať celú knižnicu, navštíviť všetky svetové galérie a divadlá a najmä, už nikdy nesedieť doma na zadku a nechať sa kŕmiť lacným televíznym šrotom. Kiežby toto bola pravda! Kiežby divadlo malo stále tú mýtickú silu povznášať a kultivovať spoločnosť. Lobotómia spôsobená prekomercionalizovaním verejného priestoru má možno nezvratný charakter. Inscenácia Kukura je výrazným aktom vzdoru. Pokiaľ iné divadlá mlčky kontemplujú, či dokonca postupne rezignujú na svoju úlohu, v Aréne sa pokúsili ostro a otvorene pomenovať problém. Nech Divadlo Aréna zostane epicentrom podobných záchvatov zlosti nad stavom súčasného divadla, bernhardovsky pranierujúcich národnú mentalitu, na spôsob Handkeho nadávajúcich nielen publiku, ale aj umelcom, lebo len tak je možné účinne a explicitne poukázať na stav kultúry ako takej. Veď kultúra národa je odrazom stavu spoločnosti.

Marián Amsler

„Replikami štvorhlavého Kukuru však hra zároveň účtuje hneď s niekoľkými generáciami domácej ,kultúrnej elity´. Poráta sa s tými, čo kedysi nedokázali prekročiť hranice šablóny, ktorú okolo nich nakreslila doba, a tak sú dnes len nevraživým mementom vlastných nenaplnených snov. Ale rovnako účtuje aj s tými, ktorí už dnes síce môžu, ale je im akosi zaťažko vykročiť z rámca, čo im postačuje na slušný zárobok a spoločenskú prestíž.“

Lucie Javůrková, Pravda, máj 2011

„Kruto nemilosrdná a bezohľadná je táto hra k hercom, ktorí akoby zosobňovali i symbolizovali, bez ohľadu na istý stupeň groteskného prístupu, súčasný stav kultúry a kultúrnosti tohto národa. Teda pomerov, ktoré dosť presne vystihuje aforizmus Pavla Janíka :,Kultúrny priemysel. Zmysel pre nezmysel´. Terčom je najmä tzv. televízna kultúra ,odpoludňajších sérií, ktoré sa vysielajú v hlavnom vysielacom čase´, ale aj ,herci národných divadiel, ktorí hovoria v hlavnom vysielacom čase v televízii vtipy´ a ktorí ,hrajú divadlo, pretože potrebujú spoločenské postavenie a len pre toto spoločenské postavenie sú v divadle, ale nenávidia divadlo tak, ako nenávidia seba v divadle´. Mimo pozornosti nie sú ani diváci, ktorí v podstate nemajú nijaký vzťah k divadlu, je pre nich ľahostajné, ale chodia tam najmä preto, aby videli tých svojich hercov zo seriálov vysielaných v hlavnom vysielacom čase.“

Milan Polák, Literárny týždenník 23, 24/2011

„V tejto krajine sa vraj nič nezmenilo za posledných päťdesiat rokov, je úplne jedno, čo robíš, všetko sa ti nakoniec prepečie. Umelecká prostitúcia sa oceňuje prestížnymi cenami. Bulvár je legalizovaný ako najvyššia štátna kultúra.

Podoba medzi postavou Kukuru a známym hercom je určite čisto náhodná – inak by tento text mohol kdekto vnímať ako vyrovnávanie si veľmi starých účtov. Ide nesporne o ďalší krok k vytváraniu kukurovskej legendy, našťastie však aj o polemiku s ňou, proti ktorej musel Kukura ako divadelný riaditeľ prejaviť istú dávku nadhľadu.

Premiéra bola sama osebe divadelným happeningom. Riaditelia komerčných televízií si prišli vypočuť, ako popoludňajšie série vysielané v hlavnom vysielacom čase kazia vkus národa. Minister kultúry sa dozvedel o celonárodnom kultúrnom fiasku, Alexander Bárta ako jeden z Kukurov hovoril o hercoch, ktorí v národných divadlách zostávajú len preto, aby mali nejaké spoločenské postavenie.“

Zuzana Uličianska, SME, máj 2011