Čajka

Niekde na pomedzí hraného a skutočného, zámerne teatrálneho, no zároveň úsporného civilného rozprávania sa realizuje Jelčićova škica na tému Čechovovej Čajky. Na poloprázdnom javisku, medzi ošúchanými kusmi nábytku a rekvizít – úlovkami z divadelného fundusu – sa pohybuje osem príbehov, osem hercov, osem túžiacich ľudí. Občas sa aktérom pripletie do cesty zabudnutý vozík na presun kulís, občas javiskom celkom nezáväzne prejde technik, akoby divadelná ilúzia ešte trvala alebo vlastne už nefungovala.

Ak inscenáciu vnímame ako ďalšiu interpretáciu Čechovovej hry, výsledný tvar niekoľkomesačnej, pre kamenné divadlo netradičnej práce prominentného záhrebského súboru na Čechovovom texte sa nedá nazvať inak ako škica. Príbeh alebo skôr sklamané a na okamih nádejou po novom živote presvetlené osudy z Čajky spoznávame, no sú len letmo na- značené. Nemajú vývoj, nesmerujú k žiadnej katarzii, postavy aj vášnivé a impotentné zacyklené úvahy o živote a umení, ktorými je Čechov známy, sa z ticha a prázdnoty priestrannej a nevyužívanej scény vynárajú iba na okamih, aby znovu mizli v neosvetlenom kúte javiska, v celkom konkrétnej hereckej glose na margo aktuálnej reality či v rámci civilného prehovoru herca smerom k divákovi.

Jelčić inscenuje z Čajky iba prvé a tretie dejstvo, aj tie nie úplne, zdôrazňujúc pre istotu zámernú náznakovosť popiskami – 1. dejstvo: Škica a 3. dejstvo: Nedokončené. Ale tak ako u veľkých maliarov, aj u Čechova a rovnako u Jelčića sa potvrdzuje, že aj najskratkovitejší ťah štetcom – dostratena miznúci monológ, zacyklené gesto mávnutia rukou, ktoré sa podobá hysterickému záchvatu, alebo nedokončený absurdný dialóg – prezrádza sústredený pohyb ruky majstra kaligrafie, ktorý náznakom zachytil esenciu.

Práve nedopovedanosťou rozpútal Bobo Jelčić vrstevnatú hru asociácií a umožnil vnímateľovi výsostne osobné uchopenie príbehu. Namiesto popisného rozmotávania pletiva rodinných vzťahov alebo násilného transponovania predlohy z prelomu 19. storočia do nejakého nezvyčajného či exotického prostredia a času Jelčić sa opiera o princíp divadla na divadle a súčasný okamih. Herci zostávajú rovnako verní postavám ako sami sebe, dokonca neskrývane čerpajú zo svojho civilného ja, ktoré akurát zasadili do emočne jasne vymedzenej situácie. Vzniká obraz ľubovoľného spoločenstva ľudí, kolektív osudov v úzkom prepojení, z ktorých každý – napriek spoločným zážitkom – zostáva chronicky izolovaný vo vlastnej skúsenosti. Skupina aj jednotlivec prešľapujú na mieste, každý v agónii vlastného vyhorenia, neopätovaných pocitov lásky alebo neuskutočnených ambícií. Fragmenty dialógov striedajú mlčanlivé, ale expresívne uchopené obrazy, v ktorých sa dospelí – podobne ako deti dupkajúce nožičkami – zúfalo domáhajú svojho šťastia.

Maja Hriešik

„Režisér sa netrápil otázkou ukončenosti diela alebo samotného predstavenia, umožnil hereckej hre, aby sa uskutočnila, so všetkými vrcholmi a pádmi. Okrem jednoduchých riešení, ktorými zakrýva čechovovské tichá, aj v tejto inscenácii je kľúčové to, čo Nataša Rajković a Bobo Jelčić priniesli na chorvátske javiská, a síce úprimne a pedantne zahraná verzia absurdity každodennosti. Predstavenie osciluje na pomedzí fraškovitej komickosti, ktorú súbor ZKM predvádza majstrovsky, takpovediac rutinne, a okamihov, v ktorých je zachytený rozpad nielen predstavenia, ale celého sveta.“

Igor Ružić, tportal.hr

 „Jelčić Čechova v žiadnom prípade nezradil. Vzťahy medzi postavami, ich motivácie a vzájomné konflikty sú precízne prevzaté z Čechova, ibaže sú interpretované hyperbolizovane. To, čo si z hry vyberá, znásobuje ad absurdum, ostatného, čo dej vypĺňalo, sa jednoducho zbavuje. Inscenácia sa ocitá v priestore medzi súčasnosťou a minulosťou. Aktéri zobrazujú nudu ruského letného sídla a jeho majiteľov, ale aj nudu a biedu nášho súčasného vzťahu k umeniu a – paradoxne – aj života v ňom.“

Tomislav Čadež, Jutarnji list